Mal už po tridsiatke, ako agent ŠtB absolvoval výcvik v KGB. Jeho špecializácia bolo ovplyvňovanie más. Špeciálne tréningy v rétorike, vedení dialógu. Keďže rád sa pitval v maličkostiach, dostal krycie meno Doktor.

Prišiel november 1989 a on okamžite vycítil príležitosť, vstúpiť do politiky a využiť všetok ten výcvik.

Musel za sebou upratať a tak zarúbal vysoko a riskantne. Vyšlo to. Upratal archív ŠtB a vydal sa na divokú road. Najprv okúsil jednu stranu, ktorú nepriamo rozložil, aby vznikla tá jeho, pravoverná. Dedkovia, babky ale aj stredná generácia, ba dokonca mnohí mladí ním boli nadšení a videli v ňom človeka, ktorý ich dostane s biedy porevolučných časov.

S úspechom prišla aj moč. Tá ho dočista ovládla. Ženy mu ležali prinohách a mnohé pri ňom ochutnali ako chutí. Jeho pocit neohrozenosti ho tlačil vpred a zároveň mu démon našepkával, kto mu stojí v ceste a čo s ním má spraviť. A tak jeho obete zacítili elektrický paralyzér v rozkroku, bombu odpaľovanú štartérom a kopec pre démona zábavných vecí.

Jedného dňa sa opäť konali demokratické voľby, ktoré by najradšej zrušil, a ktoré nevedno prečo prehral. On ale vedel, že to bolo ľuďmi v jeho okolí, ktorí ho chceli obrať o moč.  Prehral aj voľby hlavy štátu a druhé voľby, aj druhé voľby hlavy štátu a žien, čo túžili po jeho moči bolo stále menej a menej. Ešte aj tie babky, čo ho milovali, nevedno prečo umierali. Ale aj za to mohli jeho oponenti.

Vlastne za všetko mohli tí druhí. A on čím ďalej, tým menej vedel ako chutí moč. Privádzalo ho to do zúfalstva. Navonok to nechcel dať vedieť, ale keď bol chvíľu sám, najradšej by rozbil všetko v svojom okolí.

A démon len čakal, kedy Doktor raz a navždy skončí svoje trápenie...