„Tak dobrú“ poviem žene do telefónu, keď nespíme pri sebe, ale každý v inej posteli. „Dobrú“ povie žena a teraz by malo prísť citoslovce „šťuk“. Akože sa preruší telefonické spojenie. Ale na to si ja dávam veľký pozor. Lebo nie je šťuk ako šťuk. Teda šťuk ako šťuk je, ale ide o to, kto ten šťuk urobí prvý.

„Tak dobrú“ poviem žene a žena odpovie: „dobrú“ a ja držím telefón pri uchu. „Haló?“ poviem do ticha a tam sa z ticha ozve ženin hlas: „haló“. „Čo neskladáš?“ opýtam sa ale nemusím sa pýtať, lebo viem čo mi žena povie: „Skúšam ťa“. Moja žena tak skúša, či prvý neurobím šťuk. Lebo prvý šťuk môže urobiť len ona. To je asi z knihy o slušnom správaní. Taká kniha sa volá: Čo sa sluší a čo nie. V tej knihe to teda možno ani nie je ale v knihe mojej ženy to je. Prvé šťuk robí v telefóne zásadne ona.

„Tak dobrú“ poviem do telefónu. „Dobrú“ povie žena. „Ale naozaj“ poviem ja. „Naozaj“ povie žena a je ticho. „To čo vymýšľaš?“ poviem ja a dodám: „Ja položím a bude ti smutno“. „To tebe bude smutno“ povie žena a ja použijem najťažší kaliber: „Tak na tri“. „Tak na tri“ povie žena.

„Tak dobrú“ hovorím. „Tak dobrú“ hovorí ona. „Tak na tri“ poviem a ona povie: „tak na tri“ a potom povieme spolu: „Raz, dva, tri“ a potom sa ozve v telefóne ženino šťuk, alebo sa neozve, lebo už nepočujem a preruším spojenie. A potom sa niekedy nestane nič a to znamená, že sme položili spolu alebo sa ozve telefón.

„Ty si položil skôr“ povie žena. „Mňa z teba porazí“ poviem ja. „Nie, to mňa porazí z teba“ povie žena a ešte dodá: „však ty si mi zložil telefón“. A ja na to poviem: „ja už na to fakt nemám nervy“. „Nie ty, ja na to nemám nervy“ rehoce sa mi žena do telefónu. A tak to ide ďalej. „Tak ešte raz, na tri“ poviem a dodám: „ale nepodvádzaj, lebo ti bude smutno“. „Tebe bude smutno“ povie žena a ideme na to.

„Dobrú“ poviem. „Dobrú“ povie moja žena. „Na tri“. „Na tri“. „Raz, dva, tri“ a nič. Vtedy ja už čakám na šťuknutie. Keď to tam šťukne tak idem spať. Alebo čakám v tichu a potom v tom tichu sa ozve smiech a šťuknutie. A ja potom už naozaj idem spať. Alebo nejdem. A zavolám žene.

„Dobre?“ opýtam sa, „Dobre“ povie ona. „Tak dobrú“ poviem a žena povie: „Dobrú“. A teraz si to môžete čítať od začiatku. Lebo niekedy to nemá konca kraja. A niekedy má.