Keď som bola malá, mala mi hovorievala: „Ak svieti slnko, a zároveň prší, slniečko sa umýva.“ Okamžite, ako som vyšla z domu, dokonale sa mi vybavili nielen slová, ale i jej konvalinkový parfum. Vzduch v hladkých špirálach do mňa vrážal bez súcitu. Vedela som jediné – nesmiem sa nechať stiahnuť.

     Rozbehla som sa, hoci len pre pocit, že menej zmoknem, snažiac sa ignorovať šepot priezračných kvapiek. Neúspešne.

     „Dcérka, vieš, čo je dážď?“

„Mokré kvapky všade naokolo.“ Mama sa zasmiala nad mojou detskou logikou a pokrútila hlavou.  „Sú to slzy anjelov.“

„Ale potom musia trpieť. Niečo ich zraňuje.“

„A čo slzy šťastia?“

„Nemyslím si.“

„Máš pravdu, obetujú sa, aby nám dali vlahu a my sme mohli žiť ďalej.“

     Striasla som sa pri tejto spomienke. Mala aspoň dvadsať rokov. Vbehla do malého ošumelého obchodíku, len tak, bála som sa dažďa. Mala som strach, že všetko svojou unáhlenosťou pokazí.

     „Dáždnik, slečna?“ spýtal sa ma starší predavač. Jeho vlasy žiarili striebristou múdrosťou, atramentové oči mi napovedali niečo, čo som nedokázala vysloviť, a úsmev dýchal dobrotou. Trochu som sa zľakla. Ihneď som sa spamätala a pravou rukou som sa ponorila do vrecka.

„Nie, slečna Whitmoreová,“ položil mi dlaň na ľavú ruku, „to je dar.“ Tie oči opäť niečo naznačovali, ale teraz som pochopila.

„Poznali ste ju?“ spýtala som sa potichu. Prikývol. Podal mi dáždnik – najkrajší zo všetkých, mame by sa iste páčil – a ešte raz mi prikryl ľavú ruku tou jeho.

     Vyšla som na ulicu a uvedomila si svoju bezmocnosť. Tak som iba kráčala mestom plným sĺz a nechcela som ďalšími prispieť, pretože som to bola ja. Kroky boli stále ťažšie, každý objavil novú trpkú spomienku a u nepustil sa jej.

     Zastala som uprostred starého mostu a nadýchla sa. Vedela som, že je to tu. Len som s a nedokázala s touto skutočnosťou zmieriť. Všetko mi pripadalo ako sen. Táto chvíľa, ten nežný šepkajúci dážď, vlniaca sa hladina rieky pod mostom, ktorá neprestávala tiecť svojím smerom i napriek bičujúcim kvapkám.

     Zložila som dáždnik, položila ho na zem a vzala do oboch rúk vyrezávanú mahagónovú skrinku, ktorú som si doteraz tisla k srdcu. Opatrne som nazrela dnu, aby som zistila, koľko škody napáchal dážď. Žiadnu. Neuveriteľné.

     Razom som ju celú otvorila a vysypala z mosta.  Prach sa nevinul v nežných sivých obláčikoch, nevravel nič o návrate na tento svet. Vzal ho dážď, ona s ním splynula v jedno. Slnko sa na týchto milencov dívalo s pokorou, no ja som to už nevydržala. Pozrela som sa do prázdnej urny, potom  do vody a zakričala som: „Mama!“

     Rieka tiekla ďalej, no ona bola v nej. A ja som sa kvapkami utrpenia pridala k anjelom.