Kde je teda pes zakopaný ? Najskôr v tom, že neexistujú pravidlá na spravovanie štátu po voľbách. Vládu zostavuje víťaz podľa vlastných predstáv, a neexistuje mantinel, ktorý by ho mohol držať v rámci slušnosti a zodpovednosti. Nemáme žiadne pravidlá, ktoré by stanovovali kritériá priamej zodpovednosti člena vlády, ministra za rezort, ktorý vedie. V zásade je celý systém postavený na dobrej viere, že poverená osoba svojmu odboru rozumie, nebude kradnúť, vyhne sa korupcii a podobne. Čo je samozrejme smiešne, pretože si môžeme povedať otvorene - čo bráni ministrovi prihrať zákazku kamarátom, keď v najhoršom prípade mu hrozí vyhadzov a zlatý padák v podobe odstupného. A po odchode ho väčšinou čaká dobré miesto v správnej rade čistej spoločnosti, ničím nepoškvrnenej, ktorá s vecou nemá nič spoločné. Pôvodná spoločnosť totiž medzitým nenápadne zmení názov, konateľov, miesto pôsobenia, alebo jednoducho zanikne. Všetci sú spokojní, okrem daňových poplatníkov - lebo predvolebné sľuby sa samozrejme nikdy nesplnia, alebo sa splní to, čo nie je absolútne podstatné.

I preto si len s nechuťou občas čítam vyjadrenia potenciálnych politikov, ktorí neraz sľubujú nereálne, alebo chcú riešiť len následky problémov namiesto odstránenia ich príčin. Napríklad nedávno som čítal vyjadrenia nádejného ekonóma a rizikách rozpočtu, ktorý je postavený na čerpanie prostriedkov, ktoré presahujú výšku príjmov o skoro 35%. Teda vytváranie deficitu. Iste, nepochybne má pravdu, ale korene problému sú niekde úplne inde. V neexistujúcej legislatíve, ktorá by bránila podobnému konaniu. A napríklad i v skutočnosti, že obchodujeme a platíme menou, ktorá nemá reálnu, ale politickú hodnotu. O čom hovorím ? O americkom dolári. Mene, ktorá sa dotláča podľa potreby, nie je prakticky ničím krytá a jej kurz je iba fiktívny. Len pre zaujímavosť, Brettonwoodsky menový systém, ktorý ustanovili veľmoci po druhej svetovej vojne stanovoval presné kritériá, za akých možno emitovať menu. Jeho podstatou bolo stanovenie napojenia dolára na zlato formou pevného kurzu za uncu zlata, a ostatných mien na dolár, čím sa z dolára stala svetová rezervná mena. Platilo to však iba do roku 1972, kedy prezident Nixon definitívne opustil tento štandard v dôsledku skutočnosti, že americké inštitúcie vypúšťali do obehu čoraz viac bankoviek, čím sa mena znehodnocovala a európske krajiny preto čoraz viac namiesto dolára žiadali zlato ako hodnotu. To si samozrejme USA nemohli dovoliť. Vyzerá síce krásne, keď sa na papieri napíše, akú pomoc komu a kedy poskytli, v akej výške, ale realita je krutá - nie je to nič viac, než obchod so vzduchom, pretože príjemca dostáva pomoc, ktorá pre darcu nemá cenu, ale príjemca ju tvrdo zaplatí - napríklad ropou.

Takže i súčasná svetová kríza je v podstate maslom na hlave politikov, ktorí iba dlhodobo sledovali a tolerovali vývoj v USA, a z čisto sebeckých príčin mlčali. Nič im totiž i v prípade odhalenia podstaty problému nehrozí. Nulová zodpovednosť za činnosť, ktorú vykonávajú, im nebráni podliehať korupcii. Šanca na potrestanie je minimálna, pretože nejakým divným ustanovením, nielen platným u nás, je vláda kolektívnym orgánom, a teda priame zavinenie je nepreukázateľné. Minister síce vyletí, predseda vlády si vylepší svoj obraz v očiach verejnosti, ale v skutočnosti sa nič nestalo, len sa vymenil hráč pri spoločnom stole. A kára škripoce ďalej.
Takže, ak chceme pomôcť štátu, odstrániť korupciu, kamarátske tendre, kde potrestajú iba poskokov, ktorí nemali šťastie a nesedia v kresle ministra, pýtajme sa skôr nádejných politikov, ako sú ochotní zmeniť systém. Akú zodpovednosť sú ochotní niesť za svoje kroky.

A veľmi rýchlo zistíme, že - žiadnu, alebo len fiktívnu. A toto je skutočný problém, nie štátny rozpočet. Ten je totiž zostavený len na základe faktu, že nech je dobrý, či zlý - zostavovateľ sa nemusí báť - za jeho následky nezodpovedá. A ešte jedna poznámka na záver - súčasná opozícia, bývalá vláda sa rada oháňa tvrdeniami, ako postavila Slovensko a jeho ekonomiku na nohy. I to je len priehľadná lož - bez servítky, iba idiot postaví ekonomiku firmy, či štátu na jednom produkte, alebo odvetví. Je totiž iba otázkou času, kedy na to doplatí.