Bola som s ňou po dlhom čase. Cestou v taxíku bola úplne rovnaká, ako vždy, dívala sa von z okna a nedržala ma za ruku. Bola z tej dlhej cesty unavená, tak keď sme prišli domov, predpokladala som, že sa bude chcieť milovať a spať. Bola odovzdaná, mala som dojem, že až príliš. Vyzerala ako človek, ktorý si je vedomý chyby, ktorú spravil a prišiel sa priznať... prišiel si vypýtať trest za to všetko, čo sa mu odohrávalo v duši aj v realite. Vyšpúlila na mňa nádherný okrúhly zadok a prikývla.
Jeden.
Prehla sa v páse a zaborila hlavu do vankúša.
Dva.
Roztiahla stehná viac od seba.
Tri.
Kňučala napol blahom a napol bolesťou.
Štyri.
Nemohla som sa zastaviť. Kmásala som ju za vlasy a keď som mala druhú roku voľnú, buď som spôsobovala pýrenie jej zadku, alebo som ju držala pod krkom.
Päť.
Triasli sa jej kolená a spokojne oddychovala marinovaná vo vlastnom chtíči. Postavila som sa na balkón a zapálila som si cigaretu. Vedela som, že to, čo sa práve stalo, nebolo správne. Že to nebol žart, ani premotivovaná aplikácia Fifty shades do praxe. Bol to vzdor, trest, revolúcia podvedomia. Nebola v tom žiadna vášeň, žiadna láska, žiadna túžba. Iba som jej dala to, čo si zaslúžila.
***
Sadla som do auta a zapla som si posledný album Miley Cyrus. Začala som premýšľať, kedy som z Nirvany a Iron maiden prešla na tento hudobný žáner. Kedy som zo zdesenia prešla k názoru, že Miley Cyrus je vlastne objektívne krásna žena. A že jej tvorba je ako ona. Nasratá.
Vchádzala som do mesta, v ktorom som nikdy predtým nebola a moja GPSka hlásila, že ak zabočím ešte dvakrát vpravo, dostanem sa na príjazdovú cestu domu jej rodičov.
Neznáša prekvapenia, ale ona neznáša kadečo a človek to nemôže brať vážne, lebo stále mení názory na neznášanie ako také.
Prichádzala som do ulice a z diaľky zahliadla pred kockovým domom objímajúcu sa mládež. Zastala som. Stála na priedomí s mužom, ktorého som nikdy predtým nevidela, ale vedela som úplne presne, kto to je. Zvieral ju v náručí a bozkával. Chvíľu som ich pozorovala a keď si uvedomili, že sa niekto díva, vykukla spoza jeho ramena. Šok, zdesenie a pocit, že omdlie. To cítila. Videla som to na nej. Je to ako keď vás chytia pri krádeži čokoládovej tyčinky v Tescu a dívajú sa na vás celé plné dva rady ľudí, ktorí stoja pri kase. Nepríjemné.
Prudko som stúpila na plyn a moja pneumatika nechala na ceste pred ich domom šmuhu. Myslím, že som pri tom zrazila aj nejaké bezpredmetné zviera. Možno potkana.
Šla som asi 190 až do Bratislavy. Mala som pocit, že som sa začala od hnevu vznášať. Telefón mi neprestával zvoniť a pípať a ja som neurobila nič. Nevypla som ho, nezrušila som ju. Nechcela som vyvinúť žiadnu aktivitu, chcela som, aby sa smažila v tých mučivých výčitkách svedomia, aby ju úplne zničil ten pocit, že netuší, čo so mnou je, či som sa niekde od zlosti nevybúrala a ja som naozaj chcela, aby si to myslela. Nezapla a nevypla som žiaden komunikátor. Telefón som dala na ticho a ignorovala ho aj po príchode domov. Všetky jej veci v mojom byte som nahádzala do veľkej kartónovej krabice a teatrálne ju zapálila na zadnom dvore za panelákom. Hasičov nikto nevolal.
Bolo vo mne toľko zla, toľko nenávisti, toľko potreby pomstiť sa, že som cítila, ako ma všetok ten odpor prestupuje, bolo to ako keď sťahujete film a zobrazuje vám tú zelenú lištu s percentami... z 87% ma tvorila iba nenávisť. Chcela som ju pasívnym odporom priviesť na pokraj absolútneho šialenstva, pretože si ho zaslúžila. Priala som jej také zlé veci, že som zacítila bodavú bolesť v ľavom ramene.
I came in like a wrecking ball...
***
Starý bradatý muž prednášal s okúzľujúcim úsmevom veci, ktoré nikoho nezaujímali.
"Prepáčte, potrebujem to," povedala som a ukázala smerom na kopírku.
Mávol rukou a usmial sa. Začala som množiť akési papiere, až sa ten stroj úplne zbláznil a začali z neho nekontrolovateľne vyletovať hárky papiera, na ktorých nebolo vôbec nič...
Medzi spleťou kancelárskych obdĺžnikov som sa pozrela cez malé okno učebne a videla seba s hlavou na volante, ako si držím ľavé rameno a moje auto malo preliačeninu zo stromu, do ktorého práve vrazilo.
***
...a potom som sa zobudila a sľúbila sebe samej, že segedínsky guláš o tretej ráno už nikdy, naozaj nikdy jesť nebudem.
Segedínsky guláš
19.03.2015 09:50:13
...v hlave.
- | stály odkaz
Komentáre
...