24.12.2022... úryvok z mojej knihy „Chlapča zo Šarišskej vrchoviny“....
"Vianočné sviatky pre mňa, to je najmä detstvo, keď skutočné Vianoce boli ešte o Ježiškovi, a nie o darčekoch. Pamätám si, že najväčším darčekom bol pre mňa, ako malého asi 5 ročného drobca - ozdobený vianočný stromček a na stole dostatok jednoduchých, dedinských vianočných jedál. K tomu vianočné zvyky, koledníci s vianočnými koledami, spevy a svätenie domu pánom farárom. No ale najmä, moji spokojní rodičia, ktorí sa aspoň cez vianočný čas, nemuseli hrnúť do každodennej ťažkej a úmornej práce. S darčekmi, v takom ponímaní ako ich poznáme dnes, sa roztrhlo vrece až, keď som bol 10 - 12 ročný. Tu stojí za zmienku povedať, že na vianočnom stromčeku, ktorým bola vždy jedlička prinesená z nášho lesa, viseli najmä doma robené ozdoby. Spočiatku, miesto skutočných saloniek, sa do staniolu balili drevené štvorčeky, neskoršie aj kockový cukor. Z kúpených vianočných ozdôb, sa mi na stromčeku najviac páčili tie, ktoré znázorňovali malých vtáčikov. Aj namiesto elektrických sviečok, boli na stromčeku iba sviečky voskové. Jednoducho preto, že na dedine ešte nebola elektrina. Na podlahe, pod vianočne prestretým stolom, bola pekne uložená čistá slama, ktorá symbolizovala fakt, že na takej sa narodil Ježiško. Okolo nôh stola, otec dával reťaz, ktorá zasa symbolizovala jednotu rodiny. Vianočné darčeky boli skromné. Obyčajne to bola knižka. V tejto súvislosti treba spomenúť, že základnou literatúrou na rozširovanie našich vedomosti, okrem modlitebnej knižky a našich školských učebníc, bolo tlačené slovo, v podobe podielovej knihy Spolku svätého Vojtecha. Touto knihou bol skoro vždy, Pútnik svätovojtešský – kalendár. O televízii, či internete a mobiloch, vtedy veru ešte nikto ani nechýroval. My deti, sme našim rodičom dávali pod stromček darčeky, až keď sme začali mať drobné príjmy z pracovných brigád. Vianočné darčeky sme si iste zaslúžili aj preto, že sme počas adventného obdobia ako školáci, poslušne chodili ráno o 06.30 do kostola, na tzv. roráty, čiže sväté omše pred svitaním.
Štedrá večera sa u nás doma začínala spoločnou modlitbou o 18,00 hodine. Z vianočných jedál si pamätám najmä vianočné oplátky, od kostolníka, ďalej domáci med; cesnak; kyslú kapustovú polievku bez mäsa. K tradičným jedlám patrili aj fazuľová mačanka (omáčka) na kyslo; pirohy plnené zemiakmi, makom, lekvárom alebo tvarohom; koláč na vatre plnený kapustou alebo tvarohom,; makový alebo orechový závin; kreple (šišky) a veľká misa lokší. Tie boli pokrájané na drobné kocky, potom poliate cukrovou vodou a posýpané domácim, pomletým makom. Niekedy sme mali aj domáce medovníkové koláčiky. Z ovocia boli na stole len jabĺčka a orechy. V mojej pamäti ostala spomienka aj na to, že pred začatím Štedrej večere, otec odniesol do maštale vedro s vodou, v ktorom bola pre našu kravku aj vianočná oplátka. Po skončení večere, sme si rozbalili skromné darčeky, poďakovali sa rodičom a potom nás rodičia poslali do domov našich starých rodičov, strýkov a tiet, predniesť alebo zaspievať koledu. K nám, tiež podobne, chodili spievať a koledovať moji bratranci a sesternice. Toto trvalo, až do odchodu na polnočnú omšu, ktorá bola povinná pre všetkých, aj pre nás väčšie detí. Pri návrate z polnočnej omše, sme mali nad hlavou oblohu posiatu hviezdami a pod nohami, od mrazu vŕzgajúci udupaný sneh. Potom sme šli spať. Prvý sviatok vianočný, bol veľkým sviatkom, nič sa nesmelo robiť, dokonca ani variť. Jedlo sme mali od Štedrého dňa a bolo to isté, len niekedy pribudli aj varené zemiaky, údené mäso či klobáska. Vianočné zvyky, tak ako ich poznáme dnes, sa na našej dedine začali meniť, zrejme aj pod vplyvom socializmu, približne od roku 1960. Vtedy, sa na naše vianočné stoly dostali ryby, zemiakový šalát, šnicle (bravčové rezne v trojobale), rôzne druhy vianočných suchých zákuskov, pomaranče, mandarínky, banány, arašidy, datle, figy a iné rôznorodé, v obchodoch kupované potraviny. Dnešným jazykom povedané, zrejme tak nejak, začalo na Slovensku obdobie konzumných Vianoc.“
Svetu mier a pokojné vianočné aj novoročné sviatky praje J.Kotulič.
Komentáre