A prišla sobota. Deň vykúpenia? Deň zrady? Jednoducho prišla. Ani sa nepýtala, či je pozvaná. Vtrhla bez všetkého predĺžujúc spánok. A potom vstať, navariť, dať prať... POČKAŤ!!! Kde sú vianoce? Kde je tá známa umelá vetva? Kde sme my? TOto má byť advent. Tak takto teda NIE! A tak som namiesto učenia sa stavala vianočný stromček. Už som spomenula ako neznášam tie umelé napodobeniny? Budúci rok sa budem zubami, nechtami biť za živý. Je mi jedno čo ma to bude stáť, ale ja sa nedám :)

Sesterská bunka prišla. Obe sme zdesene hľadeli po vyše hodine na náš výtvor. To fakt nezvládneme viac??? Toto má v nás vyvolávať pocit vianoc? Uff tak odznova... :) A zrazu telefonát. Čo už? Nie, to to to...nestíhame! Mamina na ceste aj s návštevou a obývačka plná škatúľ, trblietavých vecí, svetielok... Fofry fofry, behy, klasické upratovanie na poslednú chvíľu. A bolo po zdokonaľovaní :)

No škola nečaká na nikoho. Čas si beží ako sa mu chce a tak som predsa len bola donútená vrátiť sa k svojej práci. Ak som chcela večer zdrhnúť do iných svetov...

hh...klasika... :) všetko sa popsulo. Virtualbox vypovedal tzn žiadne programovanie. Azda znamenie? Aj keby nie, poďme sa tak tváriť... pozostatky nálad z dňov minulých rozvial veľký dar od úžasne nenahraditeľnej devušky nazvaný SVETLO... a ja som si uvedomila aká som bola slepá... prvé ĎAKUJEM

potom blonďatá hlavička so širokým úsmevom a teplo na duši druhé ĎAKUJEM

Návrat myšlienok dávno spísaných, nečakaný záujem ktorý zahreje viac než veľký drahý dar tretie ĎAKUJEM

A bdenie. Príval nápadov pre alfu. Spísané do mobilu. Kopa starých známych tvári, úžasných dušičiek, MOJICH ĽUDÍ. A štvrté ĎAKUJEM. Čo viac si môžem priať, než úžasných priateľov mať. Hoci sa nevídame až tak často ako kedysi, ale pri každom stretnutí hoc len chvíľkovom cítim, že putá sú silné, pevné, stále.
Skvelá scénka, nádherná omša plná spevu, sviec, Božej prítomnosti.  Už teraz sa teším na ďalšie :)

Agapé. Originálna meninová torta, objatia, blahoželania, ale hlavne ľudia. piate ĎAKUJEM

spánok.........