Obrnené autá, nepriestrelné sklá, miesto pre bodyguardov, špeciálne vymoženosti, bezpečnosť i márnivosť na objednávku, to je drahý špás a mávajú naň buď mocní štátnici, alebo mocní gangstri. Náš lincoln bol skôr po tých druhých.
Živili sme sa vtedy tým, že sme hrávali pre krajanov.
Krajania vo veľkej krajine držia spolu. Taliani a Gréci, práve tak ako Česi a Slováci alebo Nemci. Prinesú si sadeničku zo svojho domova, zasadia ju do novej pôdy a vyrastie čudný stromček. Listy má ako „u nás doma“. Ovocie sa už „nášmu“ nepodobá. Alebo sa podobá, no má práve takú pachuť ako krajania, čo chcú pôvodnej vlasti porozumieť mozgom vlasti novej, alebo naopak.
Krajania, kde sme hrávali, boli dvojakého druhu.
Tí čerství nás poznali z nášho divadla.
Iní, usadení, nevedeli, o čo ide. Mysleli to s nami dobre, ale nesmiali sa na nás. Prečo vraj nespievame Holka modrooká ?
Lincoln slúžil celkom dobre, vozil nás od krajanov ku krajanom, ale dlho to netrvalo. Prišiel deň, ktorý musel prísť.
Deň, keď sa dostavil len jeden divák.
Legendárny „pán Publikum“, jediná živá duša.
Chvíľu nás utešoval, vraj oni prídu, no keď nešli, kúpil nám guláš a pivo – dodnes nás mrzí, že sme mu nezahrali celé predstavenie.
Vybrali sme sa do Chicaga. Za novými odbytiskami. Cestou vyšlo najavo, že lincoln má veľmi mizerné plášte. Na vnútornej strane plášťa sa na ľavom prednom kolese zjavila hrča veľkosti kokosového orecha, potom detskej hlavy, potom hlavy starca a stále rástla. Ba stalo sa aj to, že jedna z mnohých pák uviedla do pohybu mechanizmus, ktorý spustil čosi, čo uviedlo do činnosti niečo iné, a to chcelo vylučovať dymovú clonu. Našťastie tam nebolo dosť materiálu potrebného na umelú hmlu, takže lincoln len podymoval a hlasno funel.
Pred Chicagom sme brali benzín. Chlap od pumpy obišiel lincoln, potom sa na nás podíval: „ Chlapci, tá kára mi je akási povedomá !“
Akože by nebola, veď Al Capone nevypadol tak dávno z obehu !
V Chicagu sme vystupovali v krajanskom kine.
Trikrát denne, v nedeľu päťkrát.
Keď sme po dvoch týždňoch skončili, všetci sme boli radi. Majiteľ aj krajania. A najväčšmi my. Lincoln zatiaľ spôvabnel. Krajan automechanik nám zohnal lepšie plášte, zaopatril novú vodnú pumpu, pritiahol, čo si pritiahnuť žiadalo, všetko vyglancoval, a keď sme mu ďakovali, odbil nás: „To je môj koníček opravovať staré káry.“
Šli sme nonstop do New Yorku. Nastala noc, všetko spalo, len ja so bdel za volantom. Prechádzali sme listnatou Pennsylvániou, kde je kopa uzavretých malých údolí, lesov, hájičkov, potokov a riečok. Človeka ani neprekvapí, že sa moravskí bratia usádzali práve v tejto krajine. Vtedy, keď sa v Čechách a na Morave smreky držali na okrajových horách a vnútri krajiny bolo plno listnatých lesov, vtedy im Pennsylvánia, Pennova krajina lesov, pripomínala domov.
Schádzal som Schádzal som z mierneho svahu oblúkom dolu k mostu, ktorý sa opieral o dva piliere v riečisku prudkého potoka.
Pekne som pribrzdil, prechádzam po mostíku, som na jeho konci, chcem znova prišliapnuť plyn.
Kopa na nás namierených reflektorov ma náhle oslepila. Zastavil som. Sotva som sa rozhliadol, vidím, že na nás svietia zo všetkých strán. Asi sa filmuje, napadlo mi.
Pribehli postavy v uniformách.
Mali široké klobúky, zarazené, ako mávali skauti.
Pennsylvánska cestná polícia.
Ktosi otvoril dvere, vystúpil na stúpadlo a začal na mňa kričať.
To prebudilo Voskovca, ktorý sa tváril strašne neogabane, mal otlačenú tvár po nepohodlnom spánku.
Chlap na stúpadle mi pritlačil k tylu čosi z kovu. Chladilo ma to. Potom pootvárali všetky dvierka, bolo ich stotisíc najmenej, aj milión policajtov, všetci na nás kričali.
Najväčšmi ten, čo mi chladil tylo.
Vytiahli ma von. Ježek sa prebudil. Ozval sa: „No čo je ?“ zvalil sa a spal ďalej.
Prehliadali vozidlo. Niekoľko civilných osôb nás oslňovalo bleskovými lampami. Voskovca postavili vedľa mňa a fotografovali nás. Z vedľajšej cesty prišlo biele osobné auto, ktorého siréna výskala na poplach.
Uvedomil som si, že ide o bleskový výsluch spojený s fotografovaním.
Až teraz som si všimol, že to, čo ma oziabalo za krkom, bol kolt tridsaťosmička, a chlap, ktorý neprestal ziapať, ho držal pevne a mieril na nás.
To vlastne mierili na nás všetkých zo všetkých strán všetkými druhmi zbraní. Keby začali páliť zo všetkého, čím na nás mierili, keby to do nás pustili, postrieľali by sa navzájom, lebo stáli okolo nás v kruhu.
Jan Werich (1905 - 1980): Lincoln 1933 - II.
výber úryvkov a preklad: mon ami
To nie je kúpa, boys ! To je dar !
Práve v banke dynamitom rozbili sejf
*
*
*
*
*
výber úryvkov a preklad: mon ami
To nie je kúpa, boys ! To je dar !
Práve v banke dynamitom rozbili sejf
*
*
*
*
*
Komentáre
To už tu nikto nič nekomentuje?
Hele oni vole, běžte ještě pro jedno pívo :-))))