Je dobre dávať najavo svoje pocity. Nechcela som začať práve takouto vetou, ktorá podľa mňa charakterizuje západnú kultúru, ktorá si často zvykne vylievať svoj žiaľ v nechutných talk- show a iných sprostých reláciach.

Napísala som to preto, lebo je to vlastne taký súhrn toho, o čom sme sa s mojim naj kamarátom dnes večer rozprávali a k čomu sme došli. Stretli sme sa po dlhšom čase v meste, pôvodne na „kus reči“. Avšak teraz keď už sedím doma pred PC a píšem toto, nenazvala by som to len „kus reči“, skôr „prvá fáza očisty“, alebo tak nejako...

Asi posledný mesiac- dva totiž prechádzam divným obdobím melanchólie a divných nálad. Zistila som, že nedokážem vydržať sama so sebou. Zámerne vyhľadávam spoločnosť iných ľudí, len aby som neostala sama so svojimi divnými myšlienkami. Vlastne ony nie sú ani divné, problém je v tom, že ich v sebe dusím, nikomu sa nezverujem, nekonfrontujem a tak z nich vzniká nebezpečne strmá špirála, do ktorej sa zamotávam a riešim aj také veci, ktoré by som vôbec nemusela. Lepšie by asi bolo, keby som ich úplne spontánne na niekoho vyblafla. Viem veľmi dobre že sa to nemusí skončiť dobre a môžu si o mne mnohí začať myslieť že som blázon, pretože iste uznáte, že mnohokrát svoj názor zabalíme do takej formy, ktorá v ústnom podaní vyznie buď ako číry nezmysel, alebo hlboko filozofická myšlienka, ktorú sa nikto nebude snažiť pochopiť, alebo sebaľútosť či arogancia.... Mohla by som pokračovať aj ďalej, ale nechcem zdržiavať. Netvrdím, že je dobré vykvákať všetko a všetkým, len to, čo uznáme za vhodné a tomu, kto za to stojí. Každý sa rozhodne za seba. Kedysi som bola viacej akčná, bolo to ešte na strednej(vravím to ako keby som už bola stará babka) , nebála som sa povedať to, čo som mala na jazyku, potom mi však prischla nálepka „rebelka“. Celkom štýlové:). Jednoducho povedané, neviem sa vymáčknuť. Týka sa to napríklad aj spolubývajúcej, ktorá je moja dobrá kamoška. Tá na mne vidí, že niečo so mnou je, veľmi trpezlivo vyčkáva, čo jej to chcem povedať a keď niečo zapotím, snaží sa, aby som sa vykecala. Keďže to niekedy nejde, príde ku mne a objíme ma. Aj to je fajn, len sa pritom cítim ako blbá, pretože moje vyjadrovacie schopnosti sa blížia k bodu mrazu. No a podobne je to aj s chalanom, s ktorým chodím.  Kameň úrazu je ten, že keď som s ním a chcem mu povedať niečo, čo mi behá po rozume, na čo myslím, nejde to. Občas áno, poviem mu že mi je s ním dobre, mám ho rada, je môj poklad alebo že som mala hrozný deň v škole, že ma niekto riadne naštval, že sa u nás doma niečo stalo atď., ale nie je to všetko, čo cítim a nehovorím to tak často, ako by som chcela. Nerozpitvávam to tak, ako by mi to niekedy fakt prospelo. Teraz si nemyslite, že rada kecám o ničom a vlastne o tom istom dookola, ide mi o skutočne konštruktívny dialóg, ktorý by ma niekam naviedol. Akoby som mala v sebe akúsi brzdu. Čo sa týka citov, ktoré k nemu prechovávam, tie sa snažím tiež prejavovať veľmi opatrne. Bojím sa, že keď mu poviem niečo veľmi láskyplné, nedočkám sa takej odozvy akú by som si priala, alebo že si bude myslieť, že mi na oplátku bude musieť povedať to isté, pričom to vôbec nie je môj cieľ. To je ako keď sa vám niekto páči, no vy ho nepozvete von, lebo sa bojíte čo on/ona na to. A že vraj za skúšku nič nedáš. Túto radu ochotne dávam ľuďom okolo seba, len sebe radšej nie.Aby ste si ešte lepšie vedeli predstaviť, o čom to ja tu vlastne píšem, dám ďalší príklad. Na narodeniny som priateľovi pripravila milé prekvapenie. Podarilo sa, bolo to Prekvapenie s veľkým P v pravom zmysle slova. On sa tešil, ja som sa tešila, no potom... Dostala som taký mierny úder pod pás. Povedal mi, že som „nastavila laťku riadne vysoko“ a že sa teda bude snažiť mi to nejako „vynahradiť“. V tej chvíli bolo všetko krásne, len potom keď som ostala sama so sebou, uvedomila som si, že som medzi nami dvoma začala niečo ako hru. Na hracom pláne som dajme tomu na žltom políčku, on je zatiaľ na modrom, no a tento môj čin s veľkým P ho naštartoval k tomu, aby sa mi vyrovnal a dostal na  žlté políčko, na ktorom stojím ja. Takáto súťaž sa mi nepáči. Tak toto je prvé vysvetlenie, prečo v sebe všeličo dusím.

Ďalší dôvod je podľa mňa ešte väčší horor. Ide o to, že by som mu moje city, pocity a emócie, proste všeeeeeeeeeeetko mohla vravieť priamo a spontánne. K tomu by som pridala činy a bol by z toho guľáš. Ten by mu zachutil, zvykol by si na jeho pravidelnú porciu a bolo by zle. Ale nie jemu, ale mne. Príkladom je jeden môj kamarát, ktorý je v prejavoch lásky taký aktívny, že si jeho milá na to zvykla a je úplne pasívna. Nesnaží sa posunúť vzťah ďalej. Je to on, kto pre oboch vymýšľa nejaký program, on varí, on ju čaká pred školou atď. Z jeho strany je to zdá sa snaha o umelé predlžovanie stavu počiatočného zaľúbenia, čo tiež nie je bohviečo, pretože ju to raz prejde, začne sa nudiť a on pôjde do hája... No ale ktorý z nich by sa mal skôr spamätať, sama neviem....

No a teraz vyrieknem to riešenie, na ktoré sme dnes s kamarátom prišli. Také, ktoré by bolo všetkým prospešné. Myslím si, že by sa tým vyriešilo mnoho problémov. Respektíve nálad. Teda aspoň v mojom živote. Bojím sa stať introvertkou, takže sa budem snažiť v pravej miere uplatňovať(teraz nasleduje to všeobecne platné riešenie): Treba svoje pocity vyjadriť. Nedržať ich v sebe. Inak začnú kvasiť a človek sa začne dusiť vo vlastnej šťave. Treba povedať, čo si myslíme, vyjadriť sa. (Pozor: neplatí to univerzálne, v určitých situáciách je lepšie byť diplomatom. Napríklad v práci, keď máte chuť šéfovi povedať, že je sprostý jak tágo. Niekedy sa to nevyplatí.)  Ľahko sa mi to vraví, som zvedavá, aká hrdinka budem zajtra...