Každý z nás občas pocíti smútok. Smútok za niečím čo nevyšlo, za stratou človeka a za čímkoľvek. Smútok nás ale posúva dopredu, a svojím spôsobom nás chráni. Sme síce zraniteľnejší, ale postupom času sa to zmení. Celé naše malé Slovensko zasiahla včera jedna z najhorších správ a zanechala v nás všetkých smútok. A čo teraz ďalej? Musíme sa opäť zaradiť do života a pokračovať.
Najhoršie je ak človeka zasiahne nepríjemná správa a takto nečakane. Ale čo ak takéto správy zažívame každý deň? Čo ak sa práca stane nočnou morou? Ak kolegovia v práci sa stanú nepriateľmi? Ak nadriadení nás nevidia? Ako sa mám ráno zobudiť a pokračovať ďalej? Ako sa snažiť a hlavne ako žiť? Keď sa rúca život v práci, s ľuďmi, s ktorými som 8 hodín denne, každý pracovný deň? Nejde to, nedá sa to, veď táto skutočnosť narúša aj súkromný život a človek je príliš slabý, aby neustále odolával.
Sama to poznám, ako sa postupne mení pohľad na svet, na ľudí v blízkom a vzdialenejšom okolí, ako ma ovplyvňujú a menia moje názory. Nie som veľmi ovplyvniteľná, ale keď som rástla a vyvíjala sa, vnímala som to tak. Život človeka je podrobovaný mnohým "analýzam" ostatných. A je veľmi náročné, niektoré tieto závery ustáť. Moja skúsenosť je, že čím viac sa snažím, robím všetko na maximum, tým viac sa ma snaží niekto zbaviť, myslím kolegov v práci. Naučila som sa, že pre zamestnávateľa je snaha dôležitá, ale musí ju aj vidieť. Človek musí byť priebojný a mať neustále argumenty. No aj taký človek sa raz zlomí a skončí sklamaný.
Je smiešne, že v dnešnej dobe, neexistuje možnosť ako získať dobré miesto, s prijateľným príjmom, počtom hodín a možnosťami pre osobný rozvoj. Možno existujú také miesta, ale sú dostupné pre všetkých, nie sú podmienky tak špecifické a neprijateľné, že ich sotva niekto "z vonku" dokáže splniť? Asi to vyznieva skepticky, ale prečo aj nie. Nedôverujem možnostiam, ktoré sa akože môžu naskytnúť. Áno využívam ich, ale nedávam im veľkú šancu, resp. sebe.
Práca by mala byť okrem toho, že za ňu dostávame odmenu, teda príjem, a tým možnosť na živobytie, aj nejakou možnosťou pre vzdelávanie sa. Viem, že v každej práci je nutné sa vzdelávať, a v každej podľa stupňa náročnosti. Ale prečo nemať viac možností už počas strednej a hlavne počas vysokej školy? Prečo je všetko tak neuveriteľné nedostupné? Alebo to tak vnímam iba ja? Áno šance sú, ale!
Keď som nastúpila do práce, kolegyňa, ktorá ma mala zaúčať dostala výpoveď. Keďže to bolo moje prvé zamestnanie, nechápala som, prečo s tým mala taký obrovský problém, prečo ma nechcela zaučiť, vysvetliť mi aspoň tie najzákladnejšie veci, ktoré som potrebovala k práci. Bolo to pre mňa vážne nepochopiteľné, veď prečo nepomôcť keď môžem? S odstupom času, som jej správanie pochopila. Nebolo to voči mne, voči mne vlastne ani nič nemala, veď prečo aj, keď som nenastupovala na jej miesto. Ale voči zamestnávateľovi, ktorý jej nechcel vyplatiť ani poslednú mzdu, bol nepríjemný a musím povedať až hlúpy k nej. Keď som začala s prebratou prácou, postupne mi vychádzali veci, ktoré boli dosť nepríjemné a za ktoré hrozili dosť vysoké finančné sankcie.
Snažila som sa vždy všetko vyriešiť, ukončiť a vypracovať k najlepšej spokojnosti. Keďže to bola práca s ľuďmi bola dosť náročná, ale snažila som sa naplno. Môj šéf nevidel, že sa snažím, videl iba to ak sa niečo náhodou pokazilo, už nevidel ako sa to vyriešilo atď. Vtedy som sa dostávala do pozície, že sa moja práca pre mňa začala stávať bremenom, ktoré som už nechcela. Poviete si, dobré platené miesto, blízko domova, prečo nezaťať zuby a vydržať. Áno najprv som si to povedala aj ja. Ale postupne sa to začalo stávať tak neznesiteľným problémom, že jediné riešenie som videla vo výpovedi.
Smútok z práce ma teda spravil veľmi zraniteľnou, ale dodal mi silu a odvahu, aby som sa snažila zmeniť to čo mi nevyhovuje. A dnes som úplne niekde inde, a nedovolím, aby som sa opäť dostala do takej situácie. Viem, je ľahké to povedať, no budem sa snažiť, ale na druhej strane viem, že ak budem opäť smutná, tak aj taká situácia ma posunie vyššie. Preto musíme brať smútok ako súčasť života a žiť ďalej...
Najhoršie je ak človeka zasiahne nepríjemná správa a takto nečakane. Ale čo ak takéto správy zažívame každý deň? Čo ak sa práca stane nočnou morou? Ak kolegovia v práci sa stanú nepriateľmi? Ak nadriadení nás nevidia? Ako sa mám ráno zobudiť a pokračovať ďalej? Ako sa snažiť a hlavne ako žiť? Keď sa rúca život v práci, s ľuďmi, s ktorými som 8 hodín denne, každý pracovný deň? Nejde to, nedá sa to, veď táto skutočnosť narúša aj súkromný život a človek je príliš slabý, aby neustále odolával.
Sama to poznám, ako sa postupne mení pohľad na svet, na ľudí v blízkom a vzdialenejšom okolí, ako ma ovplyvňujú a menia moje názory. Nie som veľmi ovplyvniteľná, ale keď som rástla a vyvíjala sa, vnímala som to tak. Život človeka je podrobovaný mnohým "analýzam" ostatných. A je veľmi náročné, niektoré tieto závery ustáť. Moja skúsenosť je, že čím viac sa snažím, robím všetko na maximum, tým viac sa ma snaží niekto zbaviť, myslím kolegov v práci. Naučila som sa, že pre zamestnávateľa je snaha dôležitá, ale musí ju aj vidieť. Človek musí byť priebojný a mať neustále argumenty. No aj taký človek sa raz zlomí a skončí sklamaný.
Je smiešne, že v dnešnej dobe, neexistuje možnosť ako získať dobré miesto, s prijateľným príjmom, počtom hodín a možnosťami pre osobný rozvoj. Možno existujú také miesta, ale sú dostupné pre všetkých, nie sú podmienky tak špecifické a neprijateľné, že ich sotva niekto "z vonku" dokáže splniť? Asi to vyznieva skepticky, ale prečo aj nie. Nedôverujem možnostiam, ktoré sa akože môžu naskytnúť. Áno využívam ich, ale nedávam im veľkú šancu, resp. sebe.
Práca by mala byť okrem toho, že za ňu dostávame odmenu, teda príjem, a tým možnosť na živobytie, aj nejakou možnosťou pre vzdelávanie sa. Viem, že v každej práci je nutné sa vzdelávať, a v každej podľa stupňa náročnosti. Ale prečo nemať viac možností už počas strednej a hlavne počas vysokej školy? Prečo je všetko tak neuveriteľné nedostupné? Alebo to tak vnímam iba ja? Áno šance sú, ale!
Keď som nastúpila do práce, kolegyňa, ktorá ma mala zaúčať dostala výpoveď. Keďže to bolo moje prvé zamestnanie, nechápala som, prečo s tým mala taký obrovský problém, prečo ma nechcela zaučiť, vysvetliť mi aspoň tie najzákladnejšie veci, ktoré som potrebovala k práci. Bolo to pre mňa vážne nepochopiteľné, veď prečo nepomôcť keď môžem? S odstupom času, som jej správanie pochopila. Nebolo to voči mne, voči mne vlastne ani nič nemala, veď prečo aj, keď som nenastupovala na jej miesto. Ale voči zamestnávateľovi, ktorý jej nechcel vyplatiť ani poslednú mzdu, bol nepríjemný a musím povedať až hlúpy k nej. Keď som začala s prebratou prácou, postupne mi vychádzali veci, ktoré boli dosť nepríjemné a za ktoré hrozili dosť vysoké finančné sankcie.
Snažila som sa vždy všetko vyriešiť, ukončiť a vypracovať k najlepšej spokojnosti. Keďže to bola práca s ľuďmi bola dosť náročná, ale snažila som sa naplno. Môj šéf nevidel, že sa snažím, videl iba to ak sa niečo náhodou pokazilo, už nevidel ako sa to vyriešilo atď. Vtedy som sa dostávala do pozície, že sa moja práca pre mňa začala stávať bremenom, ktoré som už nechcela. Poviete si, dobré platené miesto, blízko domova, prečo nezaťať zuby a vydržať. Áno najprv som si to povedala aj ja. Ale postupne sa to začalo stávať tak neznesiteľným problémom, že jediné riešenie som videla vo výpovedi.
Smútok z práce ma teda spravil veľmi zraniteľnou, ale dodal mi silu a odvahu, aby som sa snažila zmeniť to čo mi nevyhovuje. A dnes som úplne niekde inde, a nedovolím, aby som sa opäť dostala do takej situácie. Viem, je ľahké to povedať, no budem sa snažiť, ale na druhej strane viem, že ak budem opäť smutná, tak aj taká situácia ma posunie vyššie. Preto musíme brať smútok ako súčasť života a žiť ďalej...
Komentáre