Dýchol do ticha jesene dym s cigarety. Postával vonku so svojím psíkom a premýšľal kedy konečne stretne tú pravú. Premýšľal, kto je vlastne pravá, čo to slovo znamená. Či je to žena, ktorá je nádherná s dlhými vlasmi, krásnym telom a prenikavými očami. A či radšej taká obyčajná žena, ktorá vie variť, a vlasy si zapína do chvosta, telo obyčajné, trochu pri sebe a trochu nepestované. Nevedel čo je pravé. Ženy, čo mal do teraz boli aj také aj také, no ani jedna nebola tá pravá. Pribehol k nemu pes, ale nebol jeho. Za ním bežala v starých ošúchaných rifliach a žltej mikine žena. Vlasy dlhé gaštanové lesknúce sa vo svetle pouličnej lampy, upevnené do dlhého chvosta. Poskakoval jej na temene v rytme behu. Podišla k nemu a zavolala svojho neposlušného psíka k sebe. Zostal stáť, pozeral na tú kombináciu dvoch myšlienkových pochodov, čo pred chvíľou zamestnávali jeho hlavu. Bola krásna. Bola obyčajná. Mala pestované vlasy, nádherné žiariace oči. Postava nie veľmi vypracovaná ale krásne zaoblená. Mal ju pred sebou. Zobrala si psíka na ruky a otočila sa s tichým prepáčte na rozkošných plných perách. Kráčala a on sa pozeral na jej siluetu, nezmohol sa ani na slovko. Bola to ona, tá pravá. Pre neho sa začal život. Veselo odkráčal do svojho bytu a začal splietať plány ako sa k nej dostať. Chcel ju, tak veľmi chcel aby sa ešte stretli. Búchal päsťou do sedačky a nadával si, prečo ju nezastavil. Videl ju ako sa k nemu pritisne, ako sa mu pomaly dostáva pod kožu. Chcel sa jej dotknúť líca, chcel bozkávať jej pery. Mal chuť odniesť ju na posteľ, sledovať ju v zrkadle čo bolo oproti. Predstavoval si ,ako jej vyzlieka žltú mikinu,  ako odhaľuje jej prsia a zaoblené ženské krivky. Rukou jej stiahol gumičku z vlasov a tie sa rozsypali po ramenách. Túžil ju vidieť ako stojí pred ním nahá, ako sa skláňa a odraz jej tela v zrkadle sa mu vtláča do očí. Túžil sa s ňou milovať. V hlave si ukladal kúsky príbehu, ktorému práve písal scenár. Scéna jedna za druhou sa mu vpíjala do duše. Už vedel, že to nie je žena na pár dní, cítil, že toto je tá pravá. Nemohol ju nechať stratiť sa v dave. Bolo neskoro. Alebo nebolo? Zobral psíka a vyšiel s ním ešte na jednu cigaretku. Stál pod tou lampou a čakal. Prišla, nemohla odolať tomu chlapíkovi čo na nej nechal horúci pohľad. Chcela sa s ním ešte vidieť. Podišiel k nej a usmial sa. Ona stála, v rukách držala psíka. Zobral jej ho a položil na zem. Ten sa zamotal s tým jeho do jedného vodítka. Podišiel k nej a dal jej bozk na líce. Odtiahla sa, podal jej ruku a šepol Marian, pozrela na neho a prehltla svoje meno Zuzana. Sadli si na lavičku a dlho sa rozprávali. Keď vstala a rozlúčila sa, pobozkal ju znova a vyvolal v nej túžbu ukryť sa v jeho náručí. Tak veľmi chcela aby ju objal aby si ju pritisol na seba a držal ju silne a navždy. Dúfala, že zajtra večer sa stretnú znova.