Pozerám z okna. Prší. Mám rada, keď prší. Vtedy cítim, že je tu niekto vyšší, ktorý dáva veci do rovnováhy. Tak ako som dnes chorá. Myslím, že je to trest za minulý týždeň. Najhoršie je, keď si človek povie: "Veď to nič nie je. To ešte nikoho nezabilo." A nerozmýšla nad následkami svojich činov. Správala som sa neviazane. Na druhý deň som vstala a bolelo ma hrdlo. Fúúúj, nenávidím, keď ma bolí hrdlo. Nedá sa prehĺtať, stále to cítim, ani spievať si nemôžem(to je pri mojej veselej povahe veľmi dôležité). Na ďaľší deň nádcha a vykľula sa z toho krásna chrípočka. Na celý týždeň ma vypísali. Povedala som si fajn, aspoň sa naučím, niečo popíšem a tak. Ale to sa nedá. Nič sa mi nechce a ani internet mi nejde. Do int. kaviarne nemôžem, lebo musím byť v teple. A kým by som tam došla, bola by som veľmi horúca(z horúčky).....   Tak teraz len tak rozmýšľam, či som sa dobre rozhodla. Po dlhom rozmýšľaní som sa "náhle" rozhodla minulý týždeň kam pôjdem na výšku. Je to fakt ťažké. Musím sa na to intenzívne pripravovať už teraz. Ale všetko sa dá, len treba chcieť, no a ešte treba dobrého učiteľa v mojom prípade. Bojím sa však, že to moje rozhodnutie je zasa také chvíľkové. Ako keď som začala chodiť na break dance, že bude zo mňa breakerka alebo keď som sa rozhodla, že schudnem 15 kg(hotová anorektička) alebo keď som bola malá a chcela byť barbinou. No neviem, či to nebude jedno z toho. Cítim však, že v tejto oblasti sa dá ešte veľa objaviť a viem, že by som to dokázala robiť aj v nejakej tej mojej psychickej kríze(takých ešte bude..). Lenže čo keď ma tam nezoberú? Pôjdem na nejakú "obyčajnú" VŠ, z ktorej budem mať aspoň titul?Lebo na titulovaných ľudí hneď pozerá spoločnosť lepšie. Tak mi ostáva len čakať, že všetko sa dá do poriadku a TEN hore to zariadi tak ako to má byť. NÁDEJ JE VŽDY!