Stretla som sa so svojou bývalou žiačkou, čo má 17. Rozprávali sme sa. Náš vekový rozdiel je 13. Áno, dôkladne som to prerátala. Mám kamarátky, ktoré majú 43 (dokonca jedna práve dnes :)). Čiže náš vekový rozdiel je tiež 13. Nikto sa však nečuduje, keď sa spolu rozprávame na ulici. Keď som sa rozprávala s bývalou žiačkou a stretol ma kamarát - ten má tiež 30 - utrúsil: "Prečo sa rozprávaš s deťmi?" Dotklo sa ma to. Neviem, či to počula, ale mňa by to na jej mieste urazilo. Veď keď som ja mala 17:

- skončila som gymnázium a naši ma pustili do Bratislavy na niekoľko dní samu (prijímačky a spol.)

- mala som spravený vodičák, len som musela čakať na preukaz do oficiálnej 18

- mala som vážny vzťah

- mala som za sebou niekoľko chát s kamarátmi, a to mali naši naozaj veľmi prísnu výchovu

Mohla by som ďalej pokračovať. Lenže zamyslela som sa nad mamou. Keď ona mala 17, už rok pracovala, patrila do normálnej komunity dospelých ľudí a keby sa bola vydala, nikomu by nenapadlo zadržiavať prekvapením dych. Mohla mať v podstate už aj dieťa, nikto by sa nečudoval.

Takže suma sumarum nejde to s tou vekovou hranicou až tak dolu vodou. Svoj podiel na tom samozrejme má i fakt, že dnes mládež končí deviatym ročníkom, a to ešte mnohí nastupujú do škôl, keď majú sedem, takže po skončení strednej školy tiahnu na dvadsať. Preto si myslím, že nemusíme zúfalo omieľať frázy našich rodičov: "Ach tá dnešná mládež! Kam to len s ňou pôjde?" , lebo niekedy sa mi zdá, že sú oveľa rozumnejší ako my v ich veku. A volať ich v sedemnástke deťmi? Tak to snáď už ani nepotrebuje komentár...