Karol je Zuzanin veľmi dobrý kamarát. V láske šťastie nemal, pretože sa zaľúbil do dcéry bohatého gazdu, ktorý pre ňu vysníval budúcnosť v ďalekej Pešti. Hana má pred sebou krásny život. Nesmie ho stráviť po boku chudobného chlapca, tobôž nie Žida. 

Navyše, blíži sa vojna...

Rodný dom, 1938

„Blahoželám. Je to šikovné dievča.“

„To veru je. Vždy som vedela, že má na viac,“ podpichla ju Terézia. „S tvojím synom by ju čakali roky plné utrpenia a  podradnej práce. Moje dievčatko čaká iný osud. Zaslúži si život, v akom vyrastala. Aký jej právom patrí,“ dodala povýšene. Oči jej horeli spokojnosťou.

Zuzanin pohľad zablúdil ku Karolovi. Trpezlivo stál vo dverách. Nechal ich pootvorené, celkom určite všetko počul. Bol k nim obrátený chrbtom, takže mu nevidela do tváre. Všimla si, ako kŕčovito zviera železné zábradlie pri schodoch.

„Máš pravdu, Terézia. Želám si, aby bola tvoja dcéra šťastná. Tak, ako si želám, aby bol šťastný aj môj syn.“

„To je prirodzené, Sára. Sama veľmi dobre vieš, že som s ich vzťahom nikdy nesúhlasila. Hana našťastie prišla k rozumu. Budapešť jej otvorí dvere do veľkého sveta. Takého, aký som jej vysnívala,“ dodala hrdo a vytiahla hrubú peňaženku. „Tak, koľko som ti dlžná?“

Pani Braumová vystavila účet a vrátila jej drobné. Keď sa za Teréziou zatvorili dvere, hundrajúc sa opäť utiahla do zadnej miestnosti.

Karol sa Terézii slušne uklonil a kývol hlavou na pozdrav. Tá mu nevenovala ani letmý pohľad, povýšene nadvihla dvojitú bradu a spôsobne nastúpila do voza. Karol sa vrátil dnu a nahlas za sebou zabuchol dvere. Na tvári mu videla sklamanie.

„Takže sa sťahuje,“ povedal kyslo. Nečakajúc na odpoveď si nalial do Zuzaninej šálky čaj a vypil ho na jeden dúšok. „Je koniec.“

Neodvážila sa ho na nič opýtať. Zdalo sa, že každú chvíľu vybuchne. Od zúrivosti... možno aj do plaču.

Keď začala pracovať u Braumovcov, nevšimla si, že by mal Karol priateľku. Aspoň sa tým nikomu nechválil. A možno už s Hanou vôbec neboli spolu, keď k nim nastúpila. Zdalo sa však, že ju Karol ešte stále miluje.

Dokedy trvá láska?

Aj celý život...

Po odchode pani Terézie sa z obchodu celkom vytratila priateľská atmosféra. Zuzana si mlčky robila svoju prácu a Karol sa zavrel s mamou do zadnej miestnosti. Nepočula, o čom sa zhovárajú. Možno preberali podrobnosti zajtrajších zásielok, rozhodovali sa o cenách alebo diskutovali o Hane...

Zuzana si ju, ktovie prečo, predstavovala ako vysokú krásavicu s tmavými vlasmi a bledou pokožkou. Neverila, že sa pre Budapešť rozhodla sama. Pravdepodobne ju k tomu donútila panovačná matka. Hana určite nemohla slobodne rozhodovať o svojom živote. Musela sa podrobiť požiadavkám rodiny. Bohatí žijú inak ako my. Pre nich je na prvom mieste prestíž a majetok. S tou rodinou sa neoplatí začínať. Karol mal byť múdrejší. Mohol vedieť, že jeho židovský pôvod ich vzťah celkom pochová.

Zuzana bola príliš mladá na to, aby pochopila silu lásky. Ešte netušila, že srdcu len ťažko rozkáže. Možno by bolo lepšie, keby to nikdy nepochopila.

Starý orech napokon zostal na svojom mieste. Júlia bojovala zo všetkých síl, Zuzanin odpor sa jej však nepodarilo zlomiť. Zaťala sa, sadla si pod strom a nebola ochotná pohnúť sa z miesta. Po návrate z práce si sadla na trávu a na brata sa ani nepozrela. Ondro zúril. Hnevalo ho, že sa s Júliou hádajú. Chcel svojej manželke urobiť po vôli, nechcel však podraziť ani svoju sestru. Veľmi dobre vedel, čo pre ňu ten strom znamená.

Štvrtkové popoludnie bolo teplejšie ako iné dni. Prichádzalo horúce leto. Zuzana oddychovala pod tieňom stromu a spokojne si listovala v starej knižke. Z úst jej viselo dlhé steblo trávy. Ondro sa pri pohľade na ňu neubránil úsmevu. Vietor sa jemne pohrával s jej dlhými vlasmi a listoval v knihe namiesto nej. Namrzene ju položila na zem a očami hľadala stratený odsek.

„Je ti tu dobre.“

Nebola to otázka. Prekvapene zdvihla zrak.

„Ak ma chceš prehovoriť, nepodarí sa ti to. Budem ho chrániť vlastným telom.“

Ondro si vzdychol a sadol si vedľa nej. Už dlho tu spolu nesedeli. Konečne si uvedomil, ako mu to chýbalo.

„Nie, asi to nemá zmysel.“

„To naozaj nemá. Tvoja žena si vymýšľa hlúposti a ty jej splníš každú blbosť. Túto nie.“

„Prečo ju nemáš rada?“

Pozrela mu do očí. Ondro Júliu naozaj miloval.

„Ja ju mám rada.“ Vedela, že ho jej tenký hlások nepresvedčil. „Toto jej však nedovolím. Musíš mi ten strom nechať. Je to jediné, čo od teba chcem. Už sa mi nevenuješ, netrávime spolu žiaden čas. My sa už vlastne ani nerozprávame.“

Odvrátil pohľad. Mala pravdu.

„Nechaj mi ten strom, Ondro.“

Smútila za svojím strateným bratom. Chytila ho za ruku. Zdalo sa, že teraz je opäť s ňou. Aspoň na pár minút.

„Tak dobre, Zuzanka. Nechám ti ho. Julka sa s tým bude musieť zmieriť.“

Vedel, že týmto stromom svoje skutky nevyžehlí, bolo to však lepšie ako nič. Zuzana musela vedieť, že mu na nej záleží. Preboha, veď je to jeho sestra! Jasné, že ju má rád. Prečo nechcela pochopiť, že miluje aj inú ženu?

Zuzana ho pobozkala na líce a pritúlila sa mu do náručia. Oprel sa o strom a hladkal ju po ramenách.

„Ty moja malá Zuzanka,“ zašepkal. Obaja sa zasmiali. Boli opäť spolu.

Júlia ich sledovala z okna kuchyne. Stískala záclonu, až ju takmer strhla. Vedela, že túto bitku prehrala. Nenechám to tak. Veď ty uvidíš, sprostá Zuzana. Toto si vyžerieš.