Každý zvierací druh je geneticky nastavený na odpočinok v určitej časti dňa. Jedny zvieratá sú čulé cez deň a v noci spia, druhé sú čulé v noci a cez deň odpočívajú. Len človek je výnimkou. Ľudia sa delia na Sliepky a Sovy. Alebo inak povedané, medzi ranostajov a nočných vtákov.

   Každý z vás sa vie určite zaradiť do jednej z týchto skupín. Klasický ranostaj si vychutnáva prvé lúče slnka, ráno je čerstvý ako teplé vajíčko zo slepačej kloaky. Toľko sily ako ráno už cez deň mať nebude, ráno by mohol kontinenty prenášať. Pre klasického nočného vtáka je ráno tou obtiažnou časťou dňa, kedy treba svojimi nocou vyšťavenými svalmi nadvihovať tonové viečka, dostať svoje akoby štvortonové telo z horizontálu do vertikálu. Karta sa však obracia po západe slnka. Vtedy tma prináša Sovám príliv energie, Sova chce všetko porobiť práve v tomto čase, keď už sú Sliepky na svojom bidle.

   Čo sa stane, ak sa stretnú dva takéto odlišné genetické typy? Ak žijú v jednom byte, delia sa o spoločné lôžko? Toto je presne prípad môj a Laskycin. Ona je tou Sliepkou (samozrejme mám na mysli len sliepku ako ranné vtáča, nie jej intelektuálne schopnosti) a ja som tá Sova. Ten Soviak...  Laskyca predbieha slnečné lúče, Slnko je oproti nej nočným vtákom. Ranostajstvo má pre ňu výhodu v tom, že si môže užívať ticho a pokoj v byte, keď všetci ostatní odfukujú. Tlupa detí si potichu sníva svoje hračkárske sny, Sova zasa odpočíva po nočnom love myšlienok. Najlepšia tlupa detí je spiaca tlupa detí. To vám Laskyca dosvedčí. Ráno je jej jedinou časťou dňa, keď sa v pokoji môže venovať sebe a svojim záľubám. Keď už je tlupa vrátane mňa bdelá, jej aktivity sú nasmerované k udržiavaniu tejto tlupy pri živote. A popri svojej domácej tlupe ešte musí znášať svoju pracovnú tlupu, v ktorej sú väčšinou sliepky (v tomto prípade nemyslím ranostajstvo). Laskycina ranná energia sa rapídne míňa s klesajúcim uhlom dopadu slnečných lúčov, starostlivosť o udržanie domácej tlupy ju dorazí a tak sa už okolo ôsmej, deviatej večer z posledných síl doplazí do postele a odpadáva. Taký je život Sliepok...

   Sovy zvyčajne ožívajú, keď je už naokolo ticho. Sliepky sú už na svojich bidlách, tlupa domáca si znova prehráva svoje hračkárske sny. Priznám sa, nechce sa mi ísť spať, keď je také vzácne ticho na dosah. Je mi až ľúto mrhať tým kľudom a tichom. Užívam si to ticho ako koncert v koncertnej sále, moje myšlienky nie sú brzdené vonkajšími vplyvmi. Konečne sa môžem sústrediť na čítanie alebo písanie. Prípadne si len tak niečo pozerám, venujem sa fotografiám a kope iných činností, keď nie som ničím rušený.

   Možno vám vŕta v hlave - ako môže Sliepka žiť vedno so Sovou? Kedy je čas na ich spoločné radostné aktivity? Kedy si spolu môžu zahúkať a zakotkodákať? Nuž, je to o kompromisoch. Sova môže obetovať časť svojho ranného spánku na vychutnávanie si „slepačej polievky“, mimochodom, je vééééľmi chutná, mňam! No a Sliepka zasa potlačí občas svoju večernú únavu do najhlbšieho kúta postele a zahúka si vedno so Sovou jeden nočný koncert pre vtáka. Hu-hú, hu-hú...  ((-:

.

.