Na jednej z najrušnejších ulíc hlavného mesta ma zaujal obrázok: opitý chlap, tuho spiaci, leží na chodníku s košeľou nedbanlivo vykasanou akoby sa hral na Detvanca a vedľa neho stojí policajný stejšn s dvomi policajtmi sediacimi vnútri.

Automobil mu stojí kolesami takmer na nohách.

Policajti sa v aute zhovárajú a opilca ignorujú.

Quito

Môj čuch amatérskeho fotografa zavetril: bolo by zaujímavé na jednej fotke zobraziť nečinnú neprístojnosť a nečinnú zákonnosť v obkolesení masovej nečinnej ľahostajnosti.

dieťa spiace na trhu v Riobambe priamo medzi tovarom

dieťa spiace v Riobambe za barovým pultom

Zobral som do rúk fotoaparát a začal som sa naštelovávať tak, aby fotografia zachytila situáciu čo najlepšie.

Už-už som chcel stlačiť spúšť, keď mi niekto jemne poklopkal na ruku.

Odvrátil som hlavu od fotoaparátu a s okom ešte stále prihlúplo prižmúreným som zbadal menšiu zavalitú tmavšiu Quiťanku...

Hlavou pokynula smerom k opilcovi, potom sa pozrela na môj fotoaparát a vyčítavým hlasom povedala:

„Esto no es nuestro país! Nuestro país muy lindo! – Toto nie je naša krajina! Naša krajina je veľmi pekná!„

Ekvádorská krajina je naozaj veľmi pekná -Laguna Limpiapungo v Národnom parku Cotopaxi.

Zahanbene som sklopil oči, vložil fotoaparát do tašky a povedal:

oukej.

Z miesta kde sa stretla neprístojnosť, zákonnosť a ľahostajnosť ona odchádzala ako morálny víťaz a ja ako porazený. Pretože tá pani mala pravdu - Ekvádor je krásna krajina a pseudodetvanec bol jediný opilec, ktorého som tam za celý mesiac videl.

Zdroj fotografií:

PF

a

Ivan Melichar