"Podporuje jeho cirkev Rukopis?" spýtal som sa.

   "Nie, povedala. "Hovoril mi, že väčšina duchovných sa úporne snaží Rukopis potlačiť."

   "Povedal ti, prečo...?"

   "Áno, pretože to spochybňuje celistvosť ich náboženstva."  ... "Je jasné, že ďalšie vhľady rozširujú niektoré tradičné cirkevné predstavy spôsobom, ktorý naháňa strach cirkevným hodnostárom, ktorí si myslia, že veci sú v poriadku tak ako sú." (...)

   "Povedal ti koľko vzhľadov existuje?"

   "Nie, ale spomenul Druhý vhľad. Povedal mi, že je to správnejšia interpretácia súčasnej histórie, ktorá ďalej  vyjasňuje transformáciu." (Už je odvtedy asi mesiac a pol čo videla kňaza naposledy.)

   Nakoniec sa na mňa Charlene pozrela a spýtala sa: "Tak čo si o tom myslíš?"

   "Neviem," povedal som. Bol som stále trochu skeptický k myšlienke, že by sa ľudstvo mohlo zmeniť. Ale súčasne ma fascinovala predstava, že Rukopis, ktorý o takých veciach hovorí, by mohol skutočne existovať.

   "Ukázal ti kópiu Rukopisu alebo niečo také?" spýtal som sa...

   "Nie. Všetko čo mám sú mojej poznámky." ... "Vieš," povedala, "myslela som si, že tieto myšlienky ťa naozaj nadchnú." 

   Pozrel som sa na ňu. "Myslím si, že by som potreboval nejaký dôkaz, že to čo ten Rukopis hovorí, je pravda." (...)

   "Kňaz povedal, že dôkazom sú naše skúsenosti."

   Vyšiel som do záhrady za reštauráciou a postavil som sa za lavičku obrátenú k fontáne.

   "To sú krásne kvety," ozvala sa za mnou Charlene.

   Obrátil som sa a videl som ju ako ku mne ide a obdivuje rady petúnií a begonií okolo lavičiek. Postavila sa vedľa mňa a ja som ju chytil okolo ramien. Moju myseľ zaplavili spomienky. Pred rokmi, keď sme obaja žili v Charlottesville vo Virginii, sme boli večer pravideľne spolu a rozprávali sme sa. Naše diskusie sa väčšinou týkali akademických teórií a psychologického rastu. Obaja sme boli fascinovaní témami rozhovorov aj sami sebou. Napriek tomu ma teraz prekvapilo, aký platonický bol vždy náš vzťah.      

   "Zaujímalo by ma, prečo sme sa ďalej nestretávali?" spýtala sa.

   Jej otázka ma vrátila do súčasnosti. Spomenul som si, kedy som videl Charlene naposledy. Lúčila sa so mnou v mojom aute. Vtedy som bol naplnený novými myšlienkami a odchádzal som zo svojho mesta, aby som pracoval so zneužitými deťmi. Myslel som si, že viem ako také deti môžu trasformovať svoje silné reakcie, svoj nutkavý spôsob správania, ktorý im bráni v tom, aby pokračovali v normálnom živote. Ale postupne môj prístup zlyhával. Musel som si priznať vlastnú nevedomosť. Stále pre mňa zostávalo záhadou, ako by sa mohli ľudia oslobodiť od svojej minulosti.

   Keď som si predstavil posledných šesť rokov, bol som si istý, že celá skúsenosť mala zmysel. Ale tiež som cítil pohnútky niečo vo svojom živote zmeniť, posunúť sa. Ale kam? Čo mám robiť? Len niekoľkokrát som si spomenul na Charlene, pretože mi pomohla kryštalizovať myšlienky o traume z detstva, a teraz tu bola znovu, späť v mojom živote - a náš rozhovor bol rovnako vzrušujúci ako pred rokmi. 

   "Myslím, že som bol úplne pohltený svojou prácou," povedal som.

   "Ja tiež," odpovedala. (...)

   "Vieš, Charlene, zabudol som ako dobre sa nám spolu hovorí. Náš rozhovor je taký príjemný a spontánny."

   Očami a úsmevom mi to potvrdila. "Ja viem," povedala, "konverzácia s tebou mi dáva toľko energie."

.

Predchádzajúca časť. Pokračovanie zajtra.

.

Zdroj:  REDFIELD, James: Celestínske proroctví. Vydavateľstvo Pragma. Praha. Výber textu a preklad z češtiny: M.B.