Nehovorím o nočných, ale o dopoludňajších hodinách. V práci mám nárok na kratučkú prestávku, tak si vybehnem kúpiť noviny. Všetko je vypočítané doslova na sekundy a keď prídem k stánku, tak zistím, že je zatvorený. O desiatej hodine dopoludnia. Tým pádom sa celý môj plán rúca a ponáhľam sa späť. Poviete si, že je to len taká banalita, ale človeku to dokáže celkom dobre pokaziť náladu. Horšie je, že sa mi to pri tom istom stánku nestalo len jeden raz. Moja chyba, asi som nepoučiteľný.

Ďalším žilinským fenoménom sú novinové stánky zatvorené okolo poludnia. Ich predavači, alebo majitelia idú vtedy možno na obed. Asi však zabúdajú na to, že práve v tom čase sa z kancelárií a firiem v centre mesta vyrúti na obednú prestávku veľké množstvo zákazníkov, ktorí majú vyhradenú tiež len malú chvíľu na to, aby sa najedli a vrátili späť. Nemôžu čakať, kým sa vráti sýty predavač zo stánku späť na svoje miesto. Majitelia stánkov tak určite prichádzajú o nejaké to percento tržby.

O predaji lístkov na MHD pri autobusových zastávkach snáď ani nejdem písať. Nemožno však hádzať všetkých do jedného vreca. Takisto poznám novinové stánky, na ktoré sa dá spoľahnúť vždy a za každých okolností. Niektoré majú otvorené aj do večera, čo vyhovuje hlavne tým, ktorí pracujú dlhšie, alebo na zmeny.

Nám ako zákazníkom môže byť jedno, že v stánku, ktorý je zatvorený počas dňa, aj keď by mal byť práve otvorený, nemá kto zaskočiť. Majitelia, či prevádzkovatelia stánkov by mali s takouto situáciou počítať. Môže sa stať raz za čas, ale ako som písal, často je to pravidelnosťou. Nám potom ostáva orientovať sa na tie stánky, ktoré sú práve otvorené a tie ostatné ignorovať.