Bývali sme v dvojdome.. A v druhej polovičke domu bačovala babka. Teda „šenkárila“ Mala totiž krčmu. Nie vlastnú, samozrejme jednoťácku.
Keď som písala, že všetko bolo na viditeľnom mieste , tak aj náš dom je pri ceste s piadidvorom a na krížnych cestách, s cestou do kostola. V tom auguste 68 chodili „patroly“ po dedinách, na sajdkách. Tak ako som už písala, do BB cez hory je,  čo by kameňom dohodil a tak tie motorky chodili častejšie. Dedko už nežil, otec bol na Troch duboch a babka s mamou začali mať strach, aby ich nevyrabovali, ako cez vojnu Rusi. Často o tom hovorili , veď vtedy to bolo od vojny trošku viac, ako teraz, od 89. Akoby to včera bolo . A keďže na dome visela veľká tabuľa POHOSTINSTVO, dôležitá pre turistov, teraz bola nežiadúca pre vojakov. Bolo ju treba dať zo steny dole.
Doniesli sekeru , rebrík a už sa hotovali naň vystúpiť, keď začuli približujúci sa rapot motorky.
Mama stihla zliesť, ale rebrik tam zostal ako putač, SEM SA DIVAJTE.
Patrola na motorke prešla a babka s mamou pokračovali v odstraňovaní tabule. To fakt bol zákon schválnosti, kým ju dali dole, prešla ďalšia hliadka. A tak prebehovali z jednej strany cesty na druhú a skrývali sa na gángu letnej kuchyne. Tabula visela na jednom háku a zas len bila všetkým do očí.                                                                                                     Keď sa im to konečne podarilo, užasnuto hľadeli na stenu, na prázdne miesto po tabuli. Svetlý pruh po tabuli všetkým dával na známosť, žu TU NIEČO VISELO. Čo je v dome, keď sa to snažili skryť?
To svetlé miesto vábilo oči viac, ako tabuľa POHOSTINSTVO. Našťastie, nikto krčmu nevyraboval, nič sa v dedine nezomlelo, ale sajdky sa premávali často. Babka už nežije, ale pripomínali sme si tieto príbehy takmer každoročne.