Bežím po dlhej chodbe. Za sebou začujem kroky. Zrýchlim. Odporný smrad potu sa ku mne približuje každou sekundou. Jeho dych mi už zohrieva krk. Bež dievča! BEŽ! Otvorím oči. Bol to iba sen. Prudko dýcham. Som rada, že som sa zobudila. Čo keby ma zabil? Aké by bolo prežiť vlastnú smrť? Keď sa zobudíte, je to skvelý pocit. Chvíľu trvá, kým si uvedomíte, že nedokážete lietať, v skutočnosti ste nespali so svojím susedom ani ste nikoho nezabili. Chvíľu trvá, kým si uvedomíte, že žijete. Zobudili ste sa do ďalšieho dňa. Nedostali ste v spánku infarkt, nik vás neotrávil jedom, neprišiel koniec sveta... Všetko je tak ako má byť. No niekedy je to inak. Niekedy sa zobudíte na krik, buchot, plač.. Viete, že keď otvoríte oči, budete musieť čeliť nočnej more v reáli. Snažíte sa ponoriť opäť do svojho sna, no nejde to. Chcete ujsť, no nie je kam. Tak vstaň. Pozbieraj sily a povstaň. Bojuj! Nevzdávaj sa dievča! Ak sa aj vy niekedy bojíte zobudiť, myslite na dievča s modrým šálom, ktoré sa už nikdy nezobudí. Myslite na to, že všetko je to vo vašej hlave. A ostáva nám už len nádej, že raz sa zobudíme do iného sveta. Bez zloby, bez bolesti, bez strachu zo vstávania. Ja sa niekedy bojím zobudiť a vy?