Každý pozná ten dobrý pocit, keď je pochválený, alebo ten nepríjemný pocit, keď ho „urážajú“. Učitelia, šéfovia a autority nás učili, že keď spravíme toto, dostaneme pochvalu, alebo odmenu. Ak to nespravíme, tak nás pokarhajú. A to nás učia odmalička. Ak niečo spravíš, čo si pánko želá, hej alebo bude odmena! A keď nie, tak choď do riti. A takto sa nám to vryje do hlavy a pohltí to myseľ. Je to, ako keď učia psa. Sprav kotrmelec a pánko ti dá slušnú kosť. Ak to nespraví, nedostane nič (alebo radšej facku, aby poslúchal). Tak ľudia robia to čo si iní prajú, lebo chcú radšej tú pochvalu, ako tú facku. A čo ak je to človeku jedno?
Čo keď nie som závislí na pochvale od šéfa a je mi jedno, keď je so mnou nespokojný? Kto do čerta má vôbec právo posudzovať ma a hovoriť mi čo sa smie a čo nie? Ja sám viem čo cítim. Žijem v tomto svete, ale nepochádzam z neho. Riadim sa pravidlami spoločnosti (aby som neprovokoval), ale nie som na nich závislí. Robím to čo viem a keď som spokojný sám zo sebou, je to viac, ako pochvala od cudzieho človeka. Keď ma raz zdomestikovali a zistím, že ja som pán samého seba, nebudem si hľadať iného pána. Vždy je šanca sa oslobodiť a sloboda chutí viac ako pochvala. A keď sa to ľuďom páči, tak ich budem iba chváliť. Je vôbec treba urážať, alebo je to len výplod závistlivej spoločnosti?
Komentáre