Loose ends. Mať priveľa otvorených koncov je úplné peklo. Keď sa jemná pavučinka všedného dňa začína rozstrapkávať tak pomaličky, že nieste v stave si to všimnúť skôr, než nad vami visí obrovská guľa nepríjemností a drobných problémov, ktoré ste neriešili jednoducho preto, že na to nebol čas, alebo ste ani netušili, že ide o problém. A zvláštnou symbiózou sa všetky tie drobné sračky sa zliezli do jednej veľkej. Obrovskej. A na nej je napísané vaše meno. A malý Indiana Jones vo vás má plné gate a nie, nieje to čokoládová zmrzlina. Chrám skazy ho tentoraz dostane.

 

Samozrejme ako všetko ostatné sú aj podobné úvahy len ilúziami problémov, ktoré si vytváram sám. Lenže žiaľ, môj mozog im verí a moja myseľ nie je dostatočne silná hodiť sa do tých sračiek a vyplávať na povrch a rozpliesť celé to odporné klbko a potom sa ísť s pocitom dobre vykonannej práce ožrať, zbaliť nejakú buchtu a chvíľu opäť predstierať, že všetko je v poriadku.

 

Som už na to príliš starý, zbabelý a unavený, nakoniec Harrison Ford už má kopec rokov, anorektickú priateľku, problémy s prostatou a impotenciou a jeho Indiana by dnes už nikoho tak ľahko nepresvedčil.

 

Chemicky sa presvedčiť o skutočnosti ilúzií nefunguje. Prináša to so sebou ďalšiu guľu. A byť zavalený ruka v ruke je o dosť horšie.

 

Pomaly sa rysuje posledná ilúzia. Vyliezť niekam veľmi vysoko, zapáliť si tú poslednú a potom letieť a letieť. Až navždy.

 

Ale to kurva nie.