Prečo som sa rozhodla napísať tento článok? Sama to celkom neviem... Aj keď možno je to z môjho pohľadu len prostriedok ako sa zbaviť „nočných môr“. Alebo možno je to spôsob ako sa snažím s týmto „vzťahom“ ako to nazval ON vyrovnať. Jednoducho ešte dnes nechápem prečo je to takto a nie inak. Kde sa stala chyba? Jedno je isté – moja chyba to nie je (aspoň dúfam). Ja som robila, čo bolo v mojich silách, ale ono to niekedy proste nevyjde.. Problém je len v tom, že stále som na tom tak, že dotyčného sa jednoducho nemôžem zbaviť, aj keď by som ho najradšej zahlušila. No moje vnútro kričí, že by som to potom oľutovala.

 

   No – bolo to niekedy v ôsmej triede ešte na ZŠ. Chápete, lyžiarsky zájazd typu Snežínky a machři... no čo už. Bol iný, mal svoj vlastný štýl a v neposlednom rade aj svet. Zaujal ma.. Bola som o rok staršia.. ale neriešila som to.  Prechádzali sme okolo seba – čistá ignorácia. Veď sme boli ešte deti, nevedeli sme čo sa deje, teda myslím, že skôr on si to neuvedomoval.

   Zrazu som sa obzrela a bol koniec deviatej triedy, nevedela som o ňom skoro nič.. so spolužiakmi sme sa rozlúčili a každý si išiel svojou cestou – cestou, ktorá nás bezpečne viedla na strednú školu. No cítila som, že ho už viac nestretnem.

 

   Neviem kedy to bolo presne ale niekedy v polovici druhého ročníka na strednej som ho znovu uvidela. Mala som aj s kamoškou v ten deň strašné fofry – museli sme si ísť dať prefotiť nejaké poznámky, pretože ďalší deň sme z nich mali písomku... a tam človek toho veľa nevymyslel, pokiaľ sa to riadne nenabifľoval. A nestíhali sme preto obed.. Už sme odchádzali a nejaký divný týpek sa spýtal či je tam voľné. Áno! Odvetili sme svorne a pádili preč.. Keď sme odchádzali uvidela som ho.

 

      Ako som sa cítila?

 

   Neviem to opísať.. Na jednej strane som sa cítila strašne šťastná, no na druhej som sa cítila mizerne – zase. História sa opakuje... Ostávajú len pohľady...

 

   Stretla som ho ešte pár krát. Ale nebolo z toho v podstate nič... Iba raz sme sa rozprávali aj to som cítila potrebu sa mu ospravedlniť, za hriechy z minulosti (mala som super spolužiakov a spolužiačky, ktorí mu nedali dýchať). Druhý ročník skončil. Xi, vravela som si na konci, aspoň som sa nenudila...

 

   Čas plynul... Nastal tretí ročník. September, október... nič.. vždy som chodila do našej školskej jedálne plná nádeje, že ho stretnem a konečne mu niečo poviem..

 

   Bola streda. Mali sme voľnú hodinu a potom ešte do štvrtej konverzácie z anglického jazyka – mimochodom aj tak sme to prekecali celé so spolužiakom a väčšinou sme 10 minút meškali... takže tak.

   Vchádzali sme s kamoškou do jedálne a ja som mala ruky plné papierov a ešte medzi tým telefón lebo sme mali písať nejakú písomku z 3 tém (resp. sloh) nuž som sa chcela ešte trochu podučiť..  Obchádzali sme sa v spojovacej chodbe. Keď zrazu môj mozog zavelil : Teraz alebo nikdy. Hodila som veci kamoške a vybehla za ním. „Počkáj...“ skríknem.. Zastane a otočí sa.. Poviem mu, kto som a zisťujem či má čas na pokec.. Nemá. Škoda. Pýtam si číslo – nejde mi ako na potvoru telefón, samozrejme baterka v prdeli.. Ale nič to, ja mu dám svoje a dohodneme  sa, že večer sa ozve.. Celá happy idem späť.. kamoška vyzvedá, čo sa so mnou deje, ale nie som schopná slov – bolo to bláznivé, veď ja nerobím takého veci... Rozmýšľam..

 

      Ako sa na to pozerám dnes, s odstupom času?

 

   Je to už niečo vyše roka čo sme v kontakte... Ale myslím, že som vtedy spravila dobre. Aspoň si dnes nemusím nič vyčítať – urobila som to. Chytila som svoj osud do svojich rúk a začala tzv. bojovať za moje šťastie. Veď keby som to nebola spravila vtedy, tak asi nikdy a iba by som z toho bola nešťastná.

 

   Stretli sme sa asi za 2 týždne.. Zase bola streda.. Boli sme spolu asi tak trištvrte hodinku, lebo som mala ešte hnusné poobedňajšie vyučko... Predstavili sme sa, lebo dotyčný si nie veľmi spomínal kto vlastne som. Bolo to s ním fajn.. bol milý, zábavný... no proste ideál.. Kecali sme o všetkom možnom, ale nakoniec sme to zvrtli na historky z našej starej školy.. Nakoniec ma ešte „odkopol“ ku škole a rozlúčili sme sa s prísľubom, že sa ešte stretneme...

 

   Keď som vošla do triedy, samozrejme, už dávno bola hodina, ale v tom momente sladkej eufórie mi to bolo fuk, spolužiaci na mňa pozreli so zdvihnutým obočím.. Ako sa vyjadril jeden človek – celá som vraj žiarila.

 

      TO BE CONTINUE