Už ako malé dieťa som bola nekonfliktná. Nemala som v láske byť stredobodom pozornosti. Radšej som sa utiahla so svojou obľúbenou bábikou na miesto kde by ma nikto nenašiel. Nebola tom ten typ dievčatka, ktoré stále nosilo ružové šatôčky a behalo alebo sa predvádzalo. Sedela som v kúte a hrala som sa so svojou najlepšou kamarátkou. Prišla som domov a kreslila. Nechcela som počúvať rádio alebo pozerať rozprávky. Radšej som si vzala farbičky do ruky a stále niečo kreslila. Moja predstavivosť nemala medze. keď som bola staršia a môj "milovaný" otec si myslel, že som pripravená konečne zapadnúť do spoločnosti prihlásil ma na tanečný krúžok. Už od prvej hodiny som vedela, že to bude tá najväčšia chyba v mojom živote. Túžila som po niečom inom. Po hocičom inom len nie po tomto. Mala som 10 rokov a život pred sebou. Chodila som na krúžok, ktorý ma vôbec nebavil a stretávala som sa s dievčatami, ktoré ma medzi seba nevzali. Nevedela som kvôli čomu to bolo. Nechápala som prečo. Ale čím viac som sa snažila to pochopiť a sústrediť sa na to ako k ním zapadnúť ma viac a viac odstrkovali. Na krúžok som chodila iba kvôli rodičom. Snažila som sa im ukázať, že aj ich nepodarená dcéra niečo vo svojom živote dokáže. Bol piatok. Dátum si nepamätám pretože to je okamih o ktorom sa mi nehovorí najlepšie. Ale od čoho je blog? pomáha mi to dostať zo seba a konečne to niekomu povedať. Nemám silu pozrieť sa svojím "priateľom" do očí a povedať.: "nie nie som v poriadku. Môj život nikdy nebol taký ako váš. Nikdy som nebola taká šťastná a vracala sa domov s úsmevom na tvári. Ale inak sa mám v poriadku. čo máme na obed tentokrát?" vo svojom živote nemám ľudí, ktorým by som povedala čo cítim. Možno je tu pár ľudí ale nechcem ich sklamať. Ukázať, že som slabá a plačem skoro každý deň len kvôli tomu, že môj život nie je optimálny. Pretože vždy si predstavím, že sú ľudia ktorí sú na tom oveľa horšie. Ale ak sa mám vrátiť k spomienke, ktorá ma z časti poznačila budem musieť ukľudniť svoje myšlienky. Keď som sa vrátila domov zničená z tréningu s tou mám pocit najprísnejšiu učiteľkou na škole už pri vstupe do bytu som počula krik. Samozrejme, krik bol u nás na dennom poriadku. Alkohol robí svoje a podľa vlastnej skúsenosti (myslím pri pohľade na neho) môžem povedať, že to nie je priateľ ale nepriateľ. hneď som zo seba skopala topánky a ukryla žiacku knižku na miesto, kde ju nemal nájsť. Každý deň sa opakovalo to isté. Prišla som domov a na miesto toho, aby ma privítal s milým slovom som mu musela ukázať známky, ktoré som dostala v daný deň v škole. V ten deň sa mi nedarilo. Neviem kvôli čomu to vlastne bolo ale moje známky boli vážne mizerné. Posadila som sa do obývačky a dúfala, že si na to nespomenie. Ale mýlila som sa. Po tom ako na mňa zahulákal som sa so slzami v očiach opäť vrátila na chodbu a zobrala svoju žiacku knižku. Posadila som sa a vypočula si monolog o tom ako som si to mohla dovoliť a či sa má za mňa opäť hanbiť. To by som nebola ja, keby som si neotvorila svoje ústa a nezačala protestovať. So slovami, že prečo si ON zaslúžil také mizerné decko ako som ja mi na tvári pristála prvá facka. Možno to je moja chyba, že som nebola ticho... Možno to je len daň za to akým človekom som ...