Zaručene poznáte ten pocit, keď sa zoznámite s mužom a prvé mesiace sú také úchvatné, že ste schopné narobiť kopu hlúpostí. Opantané zamilovanosťou, dokonalosťou partnera a búriacimi hormónmi je mnoho z nás schopná povedať “áno“ alebo stvoriť nový život. Avšak neskôr, keď to sladké omámenie vyprchá, začnú sa vynárať aj tie nie najpríjemnejšie vlastnosti a zvyky. Lenže to už je tak nejako... neskoro.
Strašne ma vedia rozosmiať tie hlúpe otázky a narážky po pol roku chodenia ako by sme sa mali poponáhľať, kedy budú zásnuby a svadba, veď to je fajn sa usadiť, akí sme my karieristi. Grc. Najvtipnejšie na tom je, že zväčša ide o tých ktorí si „pokašlali“ prirodzený vývoj vzťahu a mladíckou nerozvážnosťou v druhom mesiaci stretávania sa, počali. Teraz sa tvária ako najšťastnejšie páry na planéte, ale keď sa zavrú dvere... bez možnosti vycúvať. Nevzdelaní, otravujúci rodičov kvôli opatrovaniu dieťaťa, plne závislí na pomoci iných. Toto by som mala chcieť? A prečo? Iba z princípu dokázania si ako veľmi milujem osobu s ktorou sme pred nedávnom oslávili iba prvé výročie od zoznámenia? Viem, že by si ma bol schopný zobrať aj zajtra a asi ani ja by som nepovedala nie, ale nebol by to taký ten súhlas, plne si uvedomujúc, že ten ktorý predo mnou kľačí je ten, koho poznám natoľko dobre, že aj keby som v budúcnosti pribrala 50kg alebo sa ocitla v životnej tiesni, on by bol práve ten, ktorý by ma podržal. Ktorý by neutiekol, nevyprchal.
Len aby sme si boli na čistom. Ja nie som vôbec pesimistka alebo tá čo neverí v lásku a oddanosť. Práve naopak, oddať sa viem naplno a niekedy žijem až príliš pre neho a zabúdam na seba, avšak som opatrná. Bojím sa sklamania a uvedomujem si svoju citovú nestabilnosť, nevyrovnanosť. Stále hľadám kde sa v živote uchytím a kedy dosiahnem pocit absolútneho pokoja v duši. Ten ešte neprišiel.