Štvrtok 31.7.2008

Takže ďalší slávny deň, kedy sme stihli premrhať naozaj veľa času. Na pláne bol iba vodopád Skok, tým pádom sme sa ráno so vstávaním neponáhľali. Pred deviatou sme konečne vyrazili, slniečko príjemne hrialo, no v samotných kopcoch to s poveternostnou situáciou nevyzeralo ružovo. Už z rána sa ťažké mraky prevaľovali nad dolinami. Nebolo šance vidieť ani Hrebienok, nie to ešte Lomničák.

Technické problémy sme si napriek tomu nepripúšťali, oni totiž pre toľkú trúfalosť prišli sami. A to vo chvíli keď dohrkotala na 1. Koľaj električka, trošku – ehm – skrátená... Na spiatočnej ceste nám neskôr rušnovodič vysvetlil, že druhej súprave sa nezatvárali dvere a na poludnie už ani nejazdila, veď istota je guľomet.

Sadnúť si tým pádom veľmi nebolo kde, iba ak tej babke oproti na kolená... Rád som sa vzdal tejto skúsenosti  (bez ktorej sa iste ani neožením) a bol som odhodlaný postáť. Nátresk prajúci sexuálne zameraným prasačinkám sa vytvoril už na našej zastávke. Postupne sa samozrejme lascívna atmosféra „telo na telo“ stupňovala a v Dolnom Smokovci už bolo umením hodným ostrieľaného porno herca nainštalovať sa do „eletriky,“ ktorej už pomaly cestujúcim vyliezali hlavy strechou (asi od tej rozkoše).

Práve tu musela pristúpiť jedna staršia pani, s ktorou sa začal ten pravý cirkus. Tetka najskôr zúfalo kričala, že ona nastúpiť musí a má na to plné právo (pritom za 20 minút cesty pešo by sa do Smokovca, kde paradoxne vystúpila, dostala) a keď už si miesto našla, začala do mňa rýpať, nech sa láskavo posuniem, že nevidí na displej. Pačmaga! Tak tebe nestačilo, že si sa vošla...! Tá materčina, ktorou som ju nasraný osprchoval, sa dá slušne zhrnúť ako „prepáčte, nevidíte, že tu nie je viac miesta?“, načo sa tetkina čiperná huba obrátila na vedľa stojaceho Poliaka, ktorý ju odzbrojil rýchlejšie ako ja. Napokon si zmyslela, že tie deti by sa vlastne mohli posadiť tým dvom cudzím ľuďom na vedľa na kolená. Šou sa však končí, je tu Starý Smokovec a s našou úľavou sa vlak vyprázdnil.

Na „Štrbáku“ sme neotáľali a napriek čoraz hrozivejším znameniam z oblohy sme sa pustili práve im v ústrety. Zamračené počasie sa ukázalo byť veľmi vhodným elementom pre rýchly progres a musím uznať, že dnes nám to išlo od ruky (nohy) všetkým. Pri vodopáde sme si teda z vlastných ruksakov vyzdvihli odmenu v podobe niekoľkých naturálií, ktoré aj po nie príliš vyčerpávajúcom pochode padli dobre.

Ako inak, začalo kvapkať. Ženštiny sa teda nemienili „strápniť“ a niesť sa ešte tých pár metrov nad vodopád, limit si predsa splnili už dávno. V oklieštenej zostave (Veľká Trojka) a v dobrodružnej nálade  sme sa my ostatní vyštverali pár metrov vyššie, kde však už pršať naozaj začalo a my sme svoj omyl pochopili. No ale čo už, keď sme hore? Treba ísť dolu? Aby nám nadávali ako kvôli nám zmokli? Ktosi mal nemiestnu poznámku, že treba, tak sme rovnako rýchlo boli aj späť pri našich milovaných manželkách, sestrách, či dcérach, no a hlavne pri našej výbave, ktorú strážili..

Tú sme v ostatných momentoch boli nútení využiť plnými dúškami, no a dole na „Štrbáku“ to už bol pravý tatranský lejak. Uchýlili sme sa pod nejakú šopu a s uznaním sledovali ako akísi dvaja ujovia žmýkajú svoje tričká (nič iné tí blázni nemali), z ktorých tieklo ako zo špongie.

Takáto mokrá skúsenosť našich zahraničných „parťákov“ vysilila a v základnom tábore vyhlásili, že posledný deň už žiadna turistická anabáza nehrozí. V ten deň snáď za zmienku ešte stála operácia „Zachráňte melón 2,“ delikátny pstruh na rošte v miestnej reštike a benefičný futbalový zápas Česko – Slovensko, kde hurá systém slávil veľkú renesanciu na medzinárodnej futbalovej scéne.

Piatok  1.8.2008

Neskoré piatkové ráno bolo vlastne takým záverečným defilé zdecimovanej Písecko – Vrbovskej jednotky, ktorá tomu, ako ste sa dočítali vyššie, tento rok veľa nedala. Viac ako na denný program sa už myslelo na dojedanie a balenie materiálu, ktorý sme chceli popratať do kufra auta. Človek by neveril, že tam toho môže byť viac ako keď sme prišli...    ...a nie je to len tým melónom.

Samotný piatkový program bol smutnou vzdialenou metaforou toho, čo sme v podstate predviedli počas posledných 7 dní. Prehliadka centra a pešej zóny v Poprade, kde si ženušky doplnili svoju domácu zbierku neforemných a v praxi nevyužiteľných hrnčekov, na ktoré sa za 150 sk za kus bude teraz prášiť na poličke v kredenci. Napokon sme to následne zapichli v miestnej mojou sestrou obľúbenej cukrárni, kde sme sa napchali naozaj nadštandardne. Do rúk sa nám ešte zmestilo kilo marhúľ z tržnice a hybaj ho do nákupáku MAX, lebo začalo pršať.

Táto kapitola pochopiteľne nepotrebuje obšírnejší komentár z pohľadu mužského pohlavia. Pokiaľ nie ste metrosexuál, 3 hodiny skúmavého obchádzania, rozhodovania sa pri kávičke a následného útoku (každá etapa má asi hodinu) na vyčančané butiky plné všetkého možného, len nie toho, čo sa dá nosiť, vás musia zabíjať. Pomaly, nežne. Ešteže tie kaviarne sú dostupné aj nám, ktorí nie sú zaťažení chorobami konzumnej spoločnosti. My totiž toto všetko stíhame za 27 minút a zvyšok? Zííííív...

Sobota 2.8.2008

Takže suma sumárum, ono to zas taký horor nebol, ale oproti minulým ročníkom musím priznať, že sme sklamali. Tatry sa nám strácajú za chrbtami, tento raz bez toho pocitu, že sme niečo naozaj zažili a pokorili nejaké limity hodné našej, myslím, siedmej návštevy. Aj ten výfuk je dnes akýsi bledý...