Nikdy som nebol čisto veriaci, človek. Mal som, dá sa povedať, vlastné náboženstvo. Niečo v tom zmysle, že "niekto" nad nami bdie, prípadne nás ochraňuje, akýsi tvorca. Netreba ho uctievať, o to On nestojí. Chce, aby sa ľudia mali dobre, preto stačí byť dobrý. To neznamená, že nemôžem závidieť, alebo sa milovať, až po svadbe. Má to znamenať nebudem nikomu robiť zle, i keď mu závidím. Alebo nebudem nikoho nútiť k veciam, ktoré nechce on sám. Dnes som si čítal článok starý zopár dní, možno týždňov.

Stala sa autonehoda, ktorú ako inak zavinil opitý vodič. Zomrelo pri nej 3 mesačné bábätko. Možno ste o tejto nehode už počuli. Ja viem, že pri autonehodách každý deň zomrie mnoho ľudí a že toto není prvý ani posledný raz. Len ma to doslova vzalo, pretože to bolo prvý raz, keď som počul o takej mladej obeti.
Ak by teda boh bol, prečo by toto dopustil? Ak aj vezmem, že na tejto planéte sa dejú veci, ktoré sa nedajú ani vysloviť. Také ako zabíjanie a podobne je oproti nim mierne, prečo umierajú tak malé deti? Veď to dieťatko možno ešte ani poriadne nevidelo. Nevedelo chodiť ani rozprávať. Jeho mamička už nikdy nebude počuť od neho "mama". Nikdy ho neuvidí isť po prvý raz do školy. Ani sa mi nechce ďalej menovať.

A to len pre alkohol. Pretože nejaký ... si vypil a musel sa predvádzať pred svojimi kamarátmi. Prečo sa musia takéto veci stávať?
Ľudia pijú tekutinu, po ktorej im je zle, z počiatku asi nikomu nechutí, až keď si priviknú. Stačí sa pozrieť na študentov. Tí chodia zťatí, ani sa nedá opísať ako. A ešte sa z toho tešia.

Chcel som písať o inom. Ak by boh, tá sviňa, pche, to je ešte čosi horšie. Ak by bol, nikdy by to nedopustil. A ľudia tiež nie sú nič lepšie. Česť výnimkám.
Nechcem, aby svet bol dokonalý, ale čo je moc, to je moc. V poslednej dobe mám pociť, že keď počujem v správach slová ako teroristiký útok, alebo mŕtvy, tak je to také bežné ako dýchať. Človek si v dnešnej dobe nemôže byť istý, či sa na druhý deň zobudí.

Tiež sa stačí pozrieť na cirkev. Hneď na začiatok musím povedať, že sú výnimky, ale málo. Ja nesúhlasím, aby pápeža vláčili po svete, keď už nevládze, len preto, že je to zvyk. Zvyky vznikajú aj zanikajú. A celé náboženstvo je popletené. Nie som veriaci, ale myslím, že sa v kresťanstve hovorí niečo o tom, že byť homosexuálom je zlé, resp. je to hriech. Prečo potom niekoľko pápežov v minulosti bolo teplých?
Náboženstvo by malo ľuďom pomáhať a nie ich učit, že môžem robiť čokoľvek sa mi zachce, veď sa potom vyspovedám. Vyrečniť sa dokáže každý, kludne aj neznámemu človeku v drevennej búdke, ale naše činy to neospravedlní. Tie ostanú.

Skoro všetko je tu nahovno. Ľutujem, že to musím povedať tak škaredo. Ľudia si ničia túto planétu omnoho horšími vecami, ako sú znečistenie. Občas, vlastnie skoro stále mám pocit, že chcem z tejto planéty odísť. Preč od ľudí. Už sa mi nechce o tom viacej písať. Je mi z toho na nič.


Doplnené 11. apríla 2004

Podla Budhu život smrťou nekončí. Sám neviem, či verím na život po smrti, alebo nie. Jedno však viem. Aj keby po smrti nejaký život bol, každému by sa mala dať šanca, aby aspoň chvíľu žil v tomto svete a až potom prešiel do toho druhého.

S tou voľnou vôľou až tak nesúhlasím. Človek, ani žiaden iný živý tvor, nemôže dostať do svojich rúk absolútnu voľnosť pri svojom konaní. Sme príliš primitívny, aby sme vedeli čo je dobré a čo zlé. Už len samotné zákony nás obmedzujú pri konaní. Bez obmedzovania, respektíve usmerňovania, by tu bola anarchia. Nikto by nebral ohľad na druhých a podobne. Preto si myslím, že ak "boh", nech je to čo je to, dokázal stvoriť ľudí, potom by mal aj usmerňovať ich životy a konanie. Na druhej strane on to možno aj robí, len to nikto nevie. A keďže sa nám motá v životoch už dostatočne, nemôže, alebo nechce zasahovať ešte viacej.

Dmiba mi napísal, že dokonca aj "byť v nesprávny moment na nesprávnom mieste, je dôsledok ľudskej vôle". Čiže ak Ťa niekto zmrzačí a 60 rokov budeš trpieť, kým zomrieš a dostaneš sa do posmrtného života, tak to je čo? V nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste? Alebo božia vôľa?
A ak kresťania berú smrť ako prestupnú stanicu (a nielen kresťania), prečo potom na pohreboch plačú?Hm? Odpoviem si sám. Pretože ak niekto zomriem, nikoho nezaujíma, že to trojmesačné bábätko sa nebude musieť trápiť v tomto zlom svete, že možno prešlo do nejakej inej sféry bytia. Podstatné je to, že rodičia, pre ktorích bolo to dieťa všetkým, ešte do žiadnej inej sféry nepôjdu. Budú v tomto svete samy. Ide o to, že ak človek zomrie, tak tí ktorí ho mali radi, ho už nikdy neuvidia, nepotlapkajú po chrbte, nikdy sa naňho neusmejú.
Ak je podla kresťanov zem utrpením, prečo existuje západ Slnka, prečo sú deti, prečo je láska?
Co sa týka spovede, áno, spoveď je aj u psychológa aj u kňaza. Podľa mňa spoveď môže byť aj partnerovi, alebo najlepšiemu kamarátovi. Im sa ale človek spovedá dobrovoľne, lenže v kresťanstve sa často, alebo lepšie povedané skoro úplne vždy spovedá z donútania. Neviem presne kedy, ale viem, že pri rôznych sviatostiach sa kresťania musia! ísť vyspovedať, či chcú, či nie. A to sa mi na tom nepáči. Ak niekto nechce druhým čosi povedať, prečo mu potom náboženstvo káže? Ak má mať človek slobodnú vôľu, chce vyznávať náboženstvo, prečo musí hovoriť druhým svoje tajomstvá? Tomuto naozaj nerozumiem.

No a na záver, dmiba..zopár postrehov. Strach zo smrti? To má asi každý a ak hovorí, že nemá, tak to v hlave určite nemá všetko pokope. Smrť? Skôr sa bojím o niekoho, kto mi je všetkým, než o seba. Neviem, či ma na kresťansvte hnevajú zákony, podľa ktorých funguje, ja totiž tie zákony nepoznám, ale určite ma hnevajú ľudia, ktorí ho "vykonávajú". Myslím tým rôznych kňazov a ja neviem, aké "hodnosti" sa v ňom ešte používajú. Často sú to tí najhorší ĺudia, našťastie existujú aj výnimky.