Je piatok. Sedím si na terase a ťukám do klávesnice. Moje krátke nechty mám nalakované červeným lakom. Vyzerajú ako lentilky. Stále sa ne pozerám a mám z nich výbornú náladu. Ani neviem, čo ma to napadlo, nechty si predsa nelakujem, nanajvýš tak bezfarebný spevňovací lak, prípadne ľahko mliečny, taký ten z francúzskej manikúry. Pravdou však je, že odkedy nepracujem  v korporátnom biznise, nelakujem ich vôbec. Ale dnes bola výnimka. Dnes ich mám na červeno a vyvoláva to u mňa opakovaný úsmev ako u malého decka, ktoré sa teší z niečoho farebného. Mám predsa lentilky na ruke. Presne tak sa cítim ako s lentilkami na ruke. To by jeden neveril, aké dokážu byť nechty krásne. Krásne červené. Také lentilkovské.

Dnes bol taký zvláštne usmievavý deň. Taký bezstarostný, pokojný, ničnerobiaci. Ráno som narýchlo dopisovala posledný report, aby som následne o deviatej hodine vysvetlila jednému mladému mužovi, že z neho obchodník tak skoro nebude, že mu chýba ľahkosť komunikácie a jeho strach z neúspechu mu to vôbec neuľahčuje. Tváril sa, že mi rozumie a že je ťažko nad vecou a ja som vedela, že to tak nie je, že je to len jeden z mnohých, ktorý klamú sami seba. Zaplatil za kávu a po troch hodinách pozitívneho motivovania som sa ocitla na pedikúre.

Moja červená vlna začala úplne nevinne práve tam. Pedikúra, manikúra a akákoľvek iná kúra je raz za čas strašne fajnová vec. Normálne som sa tešila na pasívne posedávanie, máčanie nôh a čítanie ľahkých ženských časopisov, prekrývané nezáväznou konverzáciou s personálom. Vychutnávala som si šikovné ručičky nejakej Katky a obzerala jej dôkladnú prácu na mojich nohách, keď som zbadala na poličke červený lak. Presne taký, ktorý mi odpásla moja ratolesť a dostala som šialenú chuť na červenú.

Klasicky zazvonil telefón a plánovaný obed sa zrušil. Pri pohľade na svoje dobre urobené chodidlá, ma prepadla túžba aj na pekné nechty na rukách, ktoré som tiež dobré dva roky nijako neošetrovala, ak nepočítam týždenné strihanie so štikačkami, lebo s ničím iným to neviem. Dokonca neviem použiť ani pilník, v tomto som totálne nemožná a požiadala som aj o manikúru. Kedysi som absolvovala manikúru dvakrát mesačne. Teraz už nie. Katka bola veľmi milá matka dvoch deti, mala taký ten príjemný prístup ku zákazníkovi, celý čas sa usmievala a keď sa smiala, smiali sa jej aj oči.

Celková nálada v salóne bola veľmi uvoľnená. Ženičky si krátili čas čakania na zákazníka vzájomným farbením hláv a úpravou frizúry. Propagovali sa tam posledná novinky na strije a v pozadí hralo Fun Rádio pesničku Dnes mám rande so svojim mestom. Ja som sedela vo výklade, pozerala na ulicu, rozmýšľala nad textom piesne a zvedavo kontrolovala červenú na mojich rukách. Čím viac lentiliek bolo nakreslených, tým väčší úsmev som mala. Nestranný pozorovateľ mohol mať pocit, že na niečom šlapem a ja som mala a vlastne stále mám len tak obyčajne dobrú náladu.

Po uliciach prechádzali maturanti a ja som im strašne závidela tú ich bezstarostnosť. Prispela som par krát do klobúku a rozmýšľala, v ktorej krčme skončia a čo sa teraz medzi mladými pije. Prechádzala som Štúrovou ulicou a chcela sa zastaviť v Lacných knihách. Nejako mi ušlo, že ich zrušili a lacné dévedečká z Reflexu už tak skoro nebudú. Nejaké kúpim v Prahe, budem tam o dva týždne.

Zastavila som sa v kaviarni na Dunajskej. Obzerala nové vystavené obrazy, prehodila pár slov s personálom a ponorila do vône kávy. Obzerala ľudí a rozmýšľala nad nechtami. Naposledy som ich mala červené úplne presne pred štyrmi rokmi. Išli sme na predĺžený víkend do Portorože. Mala som biele tričko, červenú platenú sukňu, čierne šľapky a červené nechty. Moje dlhé vlasy boli úplne krátke a vedľa mňa sedel muž, ktorý ma miloval a práve tento muž prechádzal zrýchleným krokom dnes cez ulicu.

Je to veľmi zvláštny pocit. Sedieť a pozerať sa na niekoho, kto vám bol blízky, úplne najbližší ako na niekoho totálne cudzieho, jedného z davu. Jeho posledné vyslovené slová boli „choď do riti“, boli povedané v novembri 2007 a posledné esemeskové „kto si“ napísané minulý týždeň.

A ja som tam len tak sedela, pozerala na nechty a uvedomila si, že som si ho privolala červeným lakom. Nestretneme sa ako je rok dlhý a pritom bývame takmer na jednej ulici. Sila myšlienky je niekedy neuveriteľná.

Minulý týždeň som si utriasla veľa veci a napísala mu „ďakujem“ a on odpísal „kto si“ a vtedy som si uvedomila, že nikto. Že táto kapitola môjho života, ktorá spustila celú moju premenu, je uzavretá.

Je to len jeden z mojich februárových mužov, ktorý ma veľmi miloval, a ktorého môj strach z nepoznaného zabil. Nech to skončilo akokoľvek, vždy si budem pamätať, že báť sa treba len chvíľu. Asi by som to už mala celé konečne vysvetliť, ale potom si hovorím na čo. Game is over. Nie je nutné sa vracať.

Teraz sedím na terase, pozerám na rozkvitnuté červené ruže a obdivujem červené jahody, ktoré chytám rukami s červenými nechtami. Váham, či ich mám odtrhnúť, či sú už dostatočne zrelé a sladké.

Nalejem si pohár proseca, odstrihnem jednu ružu a odtrhnem jednu jahodu. Umyjem a vložím do pohára, ktorý zašumí. Usmievam sa a teším.

Teším sa z nového začiatku, lentilkového laku, vlastnej vypestovanej ruži a sladkej jahody.

Je mi jednoducho dobre.

Uvedomujem si, že treba vedieť odpúšťať

a hlavne sám sebe.

A tiež lakovať pekne farebne...

Asi je čas sa vrátiť aj k upraveným nechtom. Budúci týždeň mám ďalšiu večeru. Chcem sa vrátiť tam, odkiaľ som zdrhla.

Kvety už pestovať viem.

Snáď sa o seba lepšie postarám a použijem dobrý ochranný lak...