Turiec bol jednou z najstarších súvisle osídlených oblastí na severe Slovenska, ktorá bola súvisle osídlená už v predveľkomoravskom období a od vtedy až dodnes si po celý čas uchovala jednoznačne slovanský charakter, svojím obyvateľstvom (až na pár nemeckých dedín na juhu) a aj šľachtou, prakticky celá nižšia a stredná šľachta bola slovenského pôvodu a dlhý čas si aj uchovala slovenské povedomie. Slovanské osídlenie dokladajú viaceré archeologické nálezy slovanských sídel, hlavne hradísk. Napr. v Blatnici, v Žabokrekoch neďaleko skanzenu, v Priekope (na kopci nad Priekopou – smerom na Martinské hole), v Turčianskych Kľačanoch, Neďaleko Šútova, Krpelian, na Čertovej skale pri Sklabini, vo Valči, Bystričke, Záborí, Hornom Jasene, Slovenskom Pravne atď. A najmä významné hradisko Vyšehrad v pohorí Žiar, ktoré oddeľuje Turiec a Hornú Nitru. Vyšehrad bol zrejme centrálnym hradiskom pre Hornú Nitru a Turiec už v časoch Nitrianskeho kniežatstva. Viaceré z týchto hradísk boli súvisle osídlené až do 12 alebo dokonca 13 storočia. Okrem vymenovaných hradísk a opevnených osád vznikali už od 9. storočia aj nechránené osady, a to napr. osady objavené v katastroch obcí Blatnica, Ivančiná, Martin – časť Košúty a Sučany. K nim pribudnú od 10 do 13 storočia viaceré ďalšie v katastroch obcí Háj (11–12. storočie), Bystrička  (10-12 stor.), Kláštor pod Znievom (11–12. storočie), Martin – Záturčie (10–11. storočie), Šútovo (11–12. storočie), Trebostovo (12–13. storočie), Turčianske Kľačany (10–12. storočie) a viaceré ďalšie. Väčšinou sa jedná o dediny, ktoré existujú dodnes. Väčšina dedín v Turci je prvý krát zaznamenaná v 13. storočí a to pod slovanskými názvami, väčšinou takmer totožnými s dnešnými názvami obcí. Napríklad  villa Chepchyn (1262) – Čepčín, villa Precopa (1271) – Priekopa - dnes časť Martina, v minulosti samostatná obec, villa Blatnicha (1230) – Blatnica, villa Vrutk (1255) – Vrútky (názov pochádza zo staroslovanského označenia pre prameň), Suchan (1258) – Sučany, Gai (1264) – Háj, villa Zabakrek (1282) – Žabokreky, villa Bistricha – Bystrička (1258), villa Bella (1282) - Belá, Dyvak (1264) – Diviaky, Zoczowc (1258) – Socovce (Názov pochádza od storoslovanskeho slova sochouč - suchá pôda), Tarnouch (1256) – Trnovo (zo slova Tŕnie), Lazkouch (1277) - Laskár, Duba (1262) – Dubové, Zaturche – Záturčie – časť Martina, Jeszen – Turčianske Jaseno, Zabor – Záborie, Rakouch – Rakovo, Trebostou  – Trebostovo, Prauna- Slovenské Pravno – obec je pod názvom Prauna prvý krát zaznamenaná už v roku 1113. A to v listine Zoborského kláštora, v tej listine sa prvý krát spomína aj Turiec, a to ako Turc – podľa slovanského názvu zvieraťa Tur, ktorý sa tam v tom čase hodne vyskytoval a ktorý bol uctievaným zvieraťom v staroslovanskej mytológii. Zo slovanských názvov starých turčianskych obcí by som mohol spomenúť ešte pár názvov zaniknutých, dnes už neexistujúcich obcí, prípadne obcí, ktoré majú dnes iný názov, než aký mali pôvodne, ako napr. Wescan (spomína sa iba jeden krát, a to v listine Zoborského kláštora z roku 1113, Zanasan (1245) – Zanašany, Muthna (1230), Sebeslou (1230) – Sebeslavce, Zarnoucha – Žarnovica,Čhernakow – Černakov, Modly, Zarnotha, Zaluzan a niektoré ďalšie.

Medzi osobami, ktoré obdarovali uhorskí králi donáciami v Turci a z ktorých vzniklo turčianske zemianstvo boli takmer výhradne Slovania. A to hlavne kráľovskí služobníci z radov domáceho obyvateľstva, kráľovskí služobníci z iných častí Slovanmi obývaných častí Uhorska alebo hostia z Českého kráľovstva, prípadne z Haličského kniežatstva alebo Poľska. Medzi týmito osobami aj výrazne prevládajú slovanské mená, často mená už dávno nepoužívané: Preslav, Stojslav, Velič, Obud, Obusk, Draško, Mikula, Buchta, Vlčuta, Boleslav, Namslav, Radon, Kračun, Černík, Mistrík, Mečko, Stmeň, Drahomil, Bohumír, Krupec, Hrubin, Milota, Mladen, Premlad, Rečko, Vachot, Vojan, Milec, Koč, Košut, Suč, Rak, Baran, Sitin, Latibor, Milozt, Ladislav, Rastislav, Borislav, Vojslav, atď. Z potomkov spomínaných kráľovských servientov sa postupne sformovali  turčianske šľachtické rody. Zo slovanských hostí môžem spomenúť Maladika z Haličského kniežatstva, ktorý bol predkom rodu Trnovský, neskôr Tharnóczy.  Okrem mien šľachticov sú v niektorých dedinách dochované aj mená prostých populi z turčianských dedín: napr.  Bohuslav, Bohumil, Potok, Beňo, Dobroslav atď.

Tatársky vpád do dejín Turca nijak výraznejšie nezasiahol, s výnimkou toho, že viacerí obyvatelia Turca sa zúčastnili bojov z Tatármi a viacerí predkovia zemianskych rodov v Turci boli zrejme obdarovaní kráľom práve za zásluhy v boji proti Tatárom. Väčšina donácií pochádza totiž z obdobia krátko po tatárskom vpáde. V samotnom Turci, ale Tatári nikdy neboli. Krátko po tatárskom vpáde ( v roku 1243) sa spomína prvý krát hrad Turiec, castrum Turuc, neskôr zvaný Zniev. Písomné pramene uvádzajú územie Turca od roku 1113 ako Turc, Turch, Turuc, Turuch, Thuruch, Thuroch, Turocz a tak podobne, väčšinou s prívlastkom teritorium, provincia, predium, districtus a už od polovice 13. storočia aj ako Comitaus, hoci v tom čase Turiec ešte nebol samostatnou župou, ale bol súčasťou Zvolenskej župy. Turiec v tom čase riadili kasteláni Znievskeho hradu, ktorí boli podriadení Zvolenskému županovi. Na prelome 13. a 14. storočia sa upevnila moc turčianskeho zemianstva, ktoré vytvorilo turčiansku šľachtickú komunitu (universitas nobilim de Thuruch).  V  roku 1339 sa Turiec vyčlenil zo Zvolenskej župy a stal sa samostatnou Turčianskou župou. Administratívnym a správnym sídlom novej župy sa stal Sklabinský hrad, ktorý prevzal predchádzajúcu funkciu Znievskeho hradu.