Sedím tu, mám hlavu v smútku
jak veľký pes, malú má búdku
v súdku spáva, moc nevstáva
všade špina, to preklína
tú ľudskú masu, čo vidí len kasu
plnú prachov a plný strachu
plaví sa na vraku vo fraku
bez poškvrnky, to sú len vlnky,
čo kývu loďou, čo je pod vodou,
a pijú whisky, keď všetci majú suché pisky
v miznúcej bubline vzduchu
menia sa pomaly na duchov.

Loď klesá ku dnu a súdnu
myseľ zahmlil hlad a chladná
temnota obnažila ľudí,
v ktorých hlad vzbudil
skryté šelmy čo veľmi túžia žiť
a skryť sa nie je kam
a každý je už sám,
kosti cudzích láme v zuboch
slanú vodu pije v sudoch
v sľuboch veril v spásu
keď nevidel tú krásu, len masu
drevených trosiek, čo prenikli mu telom,
loď dopadla na dno a tak prebehla cieľom.