„Buď ticho! Ty si o mne začala a ja to teraz dokončím. Vieš nechápem, prečo vždy keď zač..."
„Okej Erika, dobre, počúvam ťa,“ nenechala ju dohovoriť.
„Teraz neviem, kde som skončila!“
„Konečne ten správny...," napovedala jej Veronika.
„Prisahám, že na toto som čakala celý ten čas. Do toho parku som už nakoniec prestala vkladať nádeje a zrazu bum, bol tam. Všimla som si ho už dávnejšie, chodí tam so psom. Problém však je, že to nie je tak jednoduché ako obvykle. Ale to sa mi na tom všetkom v podstate aj páči."
„Takže pri tejto obeti nefunguje tvoja stratégia "sleduj moju riť"," vkročila Veronika do živých predstáv svojej sestry.
„To je zasa čo za sprostosť?“ ,odfrkla Erika.
„No veď mne to tiež tak prišlo, keď si ma naposledy poúčala o efektivite svojich proporcií, ako nástroja k urýchlenému nadväzovaniu medziľudských vzťahov. Nepamätáš sa? Základom je vyhliadnuť si vhodnú korisť a nenápadne prejsť do fázy vábenia, kedy si ťa obeť prvý krát všimne. Tu si mi zdôraznila obrovský význam fázy samotnej, jej nenápadnosť, prirodzenosť a hlavne dobu, počas ktorej v nej treba zotrvať. Jej význam je preto kľúčový. Počas nej si získavaš jeho pozornosť a všetky úkony musia byť maximálne precízne. Samozrejme, pre správnu realizáciu celého procesu si sa hneď odvolala na nutné dlhodobé praktické skúsenosti. Fáza vábenia je najdôležitejšia a finálny útok je už potom jednoduchý. Obehnúť, zhypnotizovať ho svojim pozadím a nadiktovať číslo. Pozvanie na večeru zaručené“, odrecitovala Veronika.
„Ani som netušila, že to vyznie tak sofistikovane, zrejme to bude tým tvojím vedeckým prístupom“, smiala sa Erika. „Som rada. Vtedy som si myslela že ma nepočúvaš, ale vidíš, semienko spadlo do úrodnej pôdy. A keď sme pri tom, skúsila si ju praktizovať?“
„Vieš dobre že nie, už vtedy som ti povedala že je to trápne a úbohé. Aj keď na druhej strane som si istá, že aj vysoko účinné. Ja mám iné, spontánnejšie metódy a teda aj iné očakávania a nároky na moje obete na rozdiel od teba“. Pri poslednej vete si však uvedomila, že osamelé vysedávanie na večernej terase v spoločnosti fľaše a psa, sa za žiadnu metódu považovať nedá. A presne to isté jej zopakovala aj Erika.
„To je jedno! Teda vlastne nie je, ale ako som povedala, je to hlavne na tebe. Dopoviem ti radšej moju storry“, vrátila sa Erika k pôvodnej debate. „Tá stratégia sleduj môj zadok, alebo ako si ju to vlastne nazvala teraz vôbec nefungovala. Asi hlavne preto, lebo bola vyvinutá pre moje bežecké rána. Samozrejme terajšia obeť si ráno zabehať nechodí. Vídam ho tam len s tým svojím psom, ktorý je stredobodom jeho pozornosti. A to ma donútilo k vypracovaniu novej stratégie s úplne iným prístupom k situácii. Teda prístup je asi rovnaký, iba situácia odlišná,“ zaškerila sa.
„Erika ani nepokračuj a rovno na to zabudni. Bendra ti určite nepožičiam!“, skočila jej Veronika do reči.
„Ver, vlastne už ani znova nemusíš.“
„Čo? Kedy? Kto ti ... ?“
„Pamätáš, ako si dnes spala na terase? Predpokladám, že nepamätáš. Chudák pes, bol taký frustrovaný udalosťami z predošlého večera a tak som ho zobrala na prechádzku. Potreboval vyvenčiť a pri pohľade na teba by sa toho nedočkal ani do večera. Radšej mi poďakuj ako mi to vyčítaj, proste som spojila príjemné s užitočným. Pre neho a aj pre mňa."
„Tak mňa nechá vyvretú na terase, ona si ide baliť chlapa do parku a môj pes je návnada? To už je vrchol! Ty si fakt šibnutá nymfomanka,“ začala sa Veronika rozčuľovať.
„No a čo pre boha, veď som ho nebrala na psie zápasy. Prestaň z toho robiť drámu. Pôvodne si psa nechcela ani vidieť a teraz sa o neho bojíš, ako o malé decko. Nezabúdaj kto ti ho daroval!“
„Daroval? Máš na mysli, kto sa ho chcel zbaviť a tak mi ho jedného pekného dňa nasťahoval do bytu. Samozrejme bez môjho vedomia. A áno Erika nezabúdam, bola si to ty,“ smiala sa Veronika. „Ale v poriadku, že si to ty, máš odpustené. A vôbec, ako to teda dopadlo?“
„Úplne inak, ako som si predstavovala, bola to katastrofa. Katastrofa na štyroch nohách. Bender ma vláčil po celom parku a ja som sa modlila aby si ma on nevšimol. Mimochodom volá sa Daniel a isto by sa ti páčil. Ale samozrejme, že mi to tvoje nevychované psisko ušlo a začalo naháňať to jeho. Potom skočil do fontány, ošpliechal všetkých na okolo a zlatý klinec programu zanechal presne na strede chodníka. Všetko sa vymklo spod kontroly a moja stratégia bola úplne v troskách, proste trapas. Daniel sa na mne musel len smiať, skoro som sa prepadla od hanby!“
„Tipujem, že si mu teda radšej povedala o čo ti naozaj išlo,“ ozvala sa Veronika, dusiac sa smiechom.
„Čo som blbá? Pravda že nepovedala!“
„No predpokladajme, že nie si. Tak ako to skončilo?“
„Daniel na to prišiel sám. Bolo mu jasné o čo mi ide už od začiatku, ale ocenil to a tak celá tá komédia nakoniec ani lepšie dopadnúť nemohla. Večer ideme na drink. Bez psov samozrejme,“ s úsmevom dodala Erika. „Čo mi pripomína, že ťa za chvíľku opustím. Vidíš, keby ideme von včera, pokecali by sme dlhšie.“
„To by si ale dnes nešla von s Danielom“, usmiala sa Veronika.
„A preto ti Veronika ďakujem, že sa vieš ožrať ako teľa," na čo obe vybuchli smiechom a začali si užívať spoločne trávený čas.
Debata, smiech a sporadicky nemé miesta vyplnené úžasnou hudbou, to všetko obklopené príjemnou atmosférou miesta, kde sa nachádzali. “Lost Sound“ bol jedným z tých starých jazzový klubov, zastrčený na rohu dvoch ulíc v útrobách ešte staršej budovy, ktorá svojím príjemným vzhľadom rozdávala staromódny nádych celému bloku. Človek prechádzajúci okolo tohto miesta mal pocit, že vidí bránu do minulosti. Moderný vzhľad súčasnej architektúry dvadsiateho prvého storočia v kontraste s týmto muzeálnym exponátom ten pocit neskutočne oživoval. A ak by sa niekto naozaj odhodlal takéto cestovanie časom podniknúť, stačilo by iba vstúpiť. Veronika to tu milovala. Milovala tú ťažkú atmosféru jemne zatuchnutej pivnice, jej šero, intimitu a hlavne ten zvláštny pokoj, rozplývajúci sa spolu s tónmi jedinečnej hudby. Sedieť tu a popíjať drink, počúvať kapelu, rozhovory ľudí a ticho minulosti, ktoré to všetko niekde v pozadí obklopovalo, bol zážitok, na ktorom sa stala Veronika závislá.
Závislá na dávke čistej blaženosti, užívanej v pravidelných intervaloch.
„Okej Erika, dobre, počúvam ťa,“ nenechala ju dohovoriť.
„Teraz neviem, kde som skončila!“
„Konečne ten správny...," napovedala jej Veronika.
„Prisahám, že na toto som čakala celý ten čas. Do toho parku som už nakoniec prestala vkladať nádeje a zrazu bum, bol tam. Všimla som si ho už dávnejšie, chodí tam so psom. Problém však je, že to nie je tak jednoduché ako obvykle. Ale to sa mi na tom všetkom v podstate aj páči."
„Takže pri tejto obeti nefunguje tvoja stratégia "sleduj moju riť"," vkročila Veronika do živých predstáv svojej sestry.
„To je zasa čo za sprostosť?“ ,odfrkla Erika.
„No veď mne to tiež tak prišlo, keď si ma naposledy poúčala o efektivite svojich proporcií, ako nástroja k urýchlenému nadväzovaniu medziľudských vzťahov. Nepamätáš sa? Základom je vyhliadnuť si vhodnú korisť a nenápadne prejsť do fázy vábenia, kedy si ťa obeť prvý krát všimne. Tu si mi zdôraznila obrovský význam fázy samotnej, jej nenápadnosť, prirodzenosť a hlavne dobu, počas ktorej v nej treba zotrvať. Jej význam je preto kľúčový. Počas nej si získavaš jeho pozornosť a všetky úkony musia byť maximálne precízne. Samozrejme, pre správnu realizáciu celého procesu si sa hneď odvolala na nutné dlhodobé praktické skúsenosti. Fáza vábenia je najdôležitejšia a finálny útok je už potom jednoduchý. Obehnúť, zhypnotizovať ho svojim pozadím a nadiktovať číslo. Pozvanie na večeru zaručené“, odrecitovala Veronika.
„Ani som netušila, že to vyznie tak sofistikovane, zrejme to bude tým tvojím vedeckým prístupom“, smiala sa Erika. „Som rada. Vtedy som si myslela že ma nepočúvaš, ale vidíš, semienko spadlo do úrodnej pôdy. A keď sme pri tom, skúsila si ju praktizovať?“
„Vieš dobre že nie, už vtedy som ti povedala že je to trápne a úbohé. Aj keď na druhej strane som si istá, že aj vysoko účinné. Ja mám iné, spontánnejšie metódy a teda aj iné očakávania a nároky na moje obete na rozdiel od teba“. Pri poslednej vete si však uvedomila, že osamelé vysedávanie na večernej terase v spoločnosti fľaše a psa, sa za žiadnu metódu považovať nedá. A presne to isté jej zopakovala aj Erika.
„To je jedno! Teda vlastne nie je, ale ako som povedala, je to hlavne na tebe. Dopoviem ti radšej moju storry“, vrátila sa Erika k pôvodnej debate. „Tá stratégia sleduj môj zadok, alebo ako si ju to vlastne nazvala teraz vôbec nefungovala. Asi hlavne preto, lebo bola vyvinutá pre moje bežecké rána. Samozrejme terajšia obeť si ráno zabehať nechodí. Vídam ho tam len s tým svojím psom, ktorý je stredobodom jeho pozornosti. A to ma donútilo k vypracovaniu novej stratégie s úplne iným prístupom k situácii. Teda prístup je asi rovnaký, iba situácia odlišná,“ zaškerila sa.
„Erika ani nepokračuj a rovno na to zabudni. Bendra ti určite nepožičiam!“, skočila jej Veronika do reči.
„Ver, vlastne už ani znova nemusíš.“
„Čo? Kedy? Kto ti ... ?“
„Pamätáš, ako si dnes spala na terase? Predpokladám, že nepamätáš. Chudák pes, bol taký frustrovaný udalosťami z predošlého večera a tak som ho zobrala na prechádzku. Potreboval vyvenčiť a pri pohľade na teba by sa toho nedočkal ani do večera. Radšej mi poďakuj ako mi to vyčítaj, proste som spojila príjemné s užitočným. Pre neho a aj pre mňa."
„Tak mňa nechá vyvretú na terase, ona si ide baliť chlapa do parku a môj pes je návnada? To už je vrchol! Ty si fakt šibnutá nymfomanka,“ začala sa Veronika rozčuľovať.
„No a čo pre boha, veď som ho nebrala na psie zápasy. Prestaň z toho robiť drámu. Pôvodne si psa nechcela ani vidieť a teraz sa o neho bojíš, ako o malé decko. Nezabúdaj kto ti ho daroval!“
„Daroval? Máš na mysli, kto sa ho chcel zbaviť a tak mi ho jedného pekného dňa nasťahoval do bytu. Samozrejme bez môjho vedomia. A áno Erika nezabúdam, bola si to ty,“ smiala sa Veronika. „Ale v poriadku, že si to ty, máš odpustené. A vôbec, ako to teda dopadlo?“
„Úplne inak, ako som si predstavovala, bola to katastrofa. Katastrofa na štyroch nohách. Bender ma vláčil po celom parku a ja som sa modlila aby si ma on nevšimol. Mimochodom volá sa Daniel a isto by sa ti páčil. Ale samozrejme, že mi to tvoje nevychované psisko ušlo a začalo naháňať to jeho. Potom skočil do fontány, ošpliechal všetkých na okolo a zlatý klinec programu zanechal presne na strede chodníka. Všetko sa vymklo spod kontroly a moja stratégia bola úplne v troskách, proste trapas. Daniel sa na mne musel len smiať, skoro som sa prepadla od hanby!“
„Tipujem, že si mu teda radšej povedala o čo ti naozaj išlo,“ ozvala sa Veronika, dusiac sa smiechom.
„Čo som blbá? Pravda že nepovedala!“
„No predpokladajme, že nie si. Tak ako to skončilo?“
„Daniel na to prišiel sám. Bolo mu jasné o čo mi ide už od začiatku, ale ocenil to a tak celá tá komédia nakoniec ani lepšie dopadnúť nemohla. Večer ideme na drink. Bez psov samozrejme,“ s úsmevom dodala Erika. „Čo mi pripomína, že ťa za chvíľku opustím. Vidíš, keby ideme von včera, pokecali by sme dlhšie.“
„To by si ale dnes nešla von s Danielom“, usmiala sa Veronika.
„A preto ti Veronika ďakujem, že sa vieš ožrať ako teľa," na čo obe vybuchli smiechom a začali si užívať spoločne trávený čas.
Debata, smiech a sporadicky nemé miesta vyplnené úžasnou hudbou, to všetko obklopené príjemnou atmosférou miesta, kde sa nachádzali. “Lost Sound“ bol jedným z tých starých jazzový klubov, zastrčený na rohu dvoch ulíc v útrobách ešte staršej budovy, ktorá svojím príjemným vzhľadom rozdávala staromódny nádych celému bloku. Človek prechádzajúci okolo tohto miesta mal pocit, že vidí bránu do minulosti. Moderný vzhľad súčasnej architektúry dvadsiateho prvého storočia v kontraste s týmto muzeálnym exponátom ten pocit neskutočne oživoval. A ak by sa niekto naozaj odhodlal takéto cestovanie časom podniknúť, stačilo by iba vstúpiť. Veronika to tu milovala. Milovala tú ťažkú atmosféru jemne zatuchnutej pivnice, jej šero, intimitu a hlavne ten zvláštny pokoj, rozplývajúci sa spolu s tónmi jedinečnej hudby. Sedieť tu a popíjať drink, počúvať kapelu, rozhovory ľudí a ticho minulosti, ktoré to všetko niekde v pozadí obklopovalo, bol zážitok, na ktorom sa stala Veronika závislá.
Závislá na dávke čistej blaženosti, užívanej v pravidelných intervaloch.
Komentáre