Vstanem. Osprchujem sa, urobím si raňajky, oblečiem sa, nalíčim, sadnem do môjho malého mercedesu a idem do školy. Chodím do 4.ročníka na gymnáziu. Že vám na tom niečo nesedí? O áno, nikde v byte som nestretla rodičov. Ani som nemohla, pretože mamička mi zomrela pred troma rokmi a otec je v Amerike so svojou rodinou. Že vám na tom stále nesedí ako môžem bývať sama? No môžem. Pretože tata podnikateľ vybaví všetko. Nechápte ma zle. Ja svojho otca mám v podstate rada. Lenže on ma zradil najväčšmi ako mohol. A to tým, že ma opustil. Keď som mala 10 rokov, otecko si povedal, že na Slovensku sa zarába ťažko na chlebík a tak pôjde do Ameriky. A ak sa mu tam bude dariť, zoberie so sebou za lepším životom neskôr aj manželku s dcérou. Prvá časť plánu sa mu podarila. Stal sa úspešným. Avšak druhá časť sa odkladala, odkladala a odkladala...až nakoniec prišli mame rozvodové papiere. Otec sa v Amerike zamiloval a jednoducho bola to väčšia láska, ako tá k mame a mne. Svojho otca som milovala ako len dieťa môže milovať rodiča. Ale keď som pochopila, že nás vymenil, bolelo to. Zrazu som v srdci mala nejakú dieru. Akoby mi kus chýbal. Pokračovanie môjho detstva nebolo zlé. Mamina sa starala o mňa najlepšie ako mohla. Mali sme všetko čo sme potrebovali. Mali sme jedna druhú. Každé leto som na mesiac chodila do Ameriky na prázdniny i každé druhé Vianoce som tam bola. Dalo sa to celkom prežiť, kým tam bola len Jane, ale keď sa im narodila moja „sestra“ Suzanne, bola to druhá zrada. Odvtedy som tie dve doslova nenávidela. Nenávidela som Jane za to, že mi zobrala otca a mame jej lásku. Nenávidela som Suzanne, no ani neviem, z princípu? Potom mama ochorela a nakoniec zomrela. Vtedy musel môj otec prísť na Slovensko a starať sa o mňa. V tej dobe som sa psychicky zrútila a tak ma otec nechcel trhať odtiaľto . Aspoň jedna pozitívna správa v tej dobe. Otec bol znovu so mnou. Aspoň som si to myslela. On však pendloval ako ťažký macher medzi Amerikou a Slovenskou, jednak kvôli podnikaniu a jednak kvôli druhej rodine. Teoreticky býval so mnou, ale prakticky nie. Mamin starý byt predal a kúpil pre „nás dvoch“ väčší, krajší, luxusnejší. Áno pomohol mi v tých najťažších chvíľach, dokonca mi pomohlo aj to, že predal ten byt, lebo bolo tam priveľa spomienok. Ale keď som sa pozbierala, povedal si, že ja som tá staršia a múdrejšia a musím pochopiť, že on sa musí venovať Suzanne. Zaujímalo by ma, prečo sa mne nevenoval toľko, prečo mne mali stačiť iba prázdniny u neho. V deň mojich 18 narodenín mi otec usporiadal veľkú párty. Fajn sme sa zabavili. Vážne, otec je v tomto neskutočný. Okrem iného som od neho ráno pred oslavou dostala auto. Dostala som papiere, kde som figurovala ako majiteľka bytu. A od nášho „rodinného právnika“, môjho strýka som dostala účet s mojím menom, na ktorý moja mama všetky peniaze, ktoré jej posielal otec, odkladala. A bolo tam nielen výživné, ale aj peniaze, čo on posielal peniaze aj pre mamu. Keby chcela, nemusela sa celý ten čas drieť v robote. Ale moja mama mala hrdosť. Tie peniaze šporila pre mňa a mali mi byť sprístupnené od 18 rokov. Moja milá mamina. Ako mi chýba. Otec mi tam poslal tiež „dar“ na osemnástku, takže tam mám dosť peknú sumu. Som zabezpečená na najbližších niekoľko rokov. No a deň po mojich osemnástich narodeninách sa otec odsťahoval naspäť do Ameriky. Ako áno je môj zákonný zástupca, ešte stále som študent a musí ma niekto zastupovať. Ale otec ma všade známych, známych známych a pod. Takže nikto nerieši, či 19 ročná baba žije sama. Samozrejme som dospelá, ale aspoň ja si myslím, že to nie je celkom obvyklé u nás. Otec chodí za mnou raz za 6 týždňov, popodpisuje čo treba, ideme na večeru, pokecáme, prípadne ideme niekam na výlet a potom hajde domov do Ameriky. Volá ma, že keď doštudujem tu, nech idem na výšku k nim. Vraj si môžem vybrať hocijakú. Myslím, že toto skutočne nevyužijem. Asi by som nezvládla Jane a Suzanne pohromade s mojím otcom. Tá diera v srdci je len a len, kvôli jeho slabosti a kvôli charakteru Jane, ktorá bez štipky viny zobrala otca mne i mame. Možno si niekto povie, čo len z nej bude, keď jej nikto nemusí dávať nejaké hranice. Čo len z nej bude, keď má všetko, čo len môže chcieť? No, nie je to celkom tak. Niekto by sa možno na mojom mieste cítil ako niečo viac...ale ja nie. Nepotrebujem si dokazovať a pýšiť sa tým, čo som sama nedosiahla. Ako samozrejme, že je príjemné kúpiť si čo si zmyslím a robiť si čo chcem. Ale na druhej strane, som zodpovedná. Do školy sa poctivo pripravujem, podľa toho mám aj známky. Peniaze nevyhadzujem do luftu, som v tomto ako mama, šetrím si. A chcem niečo dosiahnuť sama. Chcem byť lekárkou na detskej onkológii. A to sa za peniaze nedá kúpiť. No možno by sa aj dalo, ale ja to nechcem. Ja to dosiahnem sama. A ak na to nemám, tak radšej nechcem byť doktorkou, ktorá má štúdium síce dopredu zaplatené ale v hlave vymetené. Fajn, toľko o mne. Toto všetko bolo potrebné povedať, aby ste pochopili dôvody môjho konania v nasledujúcom období. Pretože teraz Vám začnem rozprávať príbeh jednej lásky. Lásky, ktorá začala v deň, keď som otvorila dvere a zahľadela sa do tých najkrajších, najúprimnejších a najmilších zelených očí. Očí, ktoré prezrádzali, že ich majiteľ napriek veku už prežil mnoho. Očí, ktoré ma odvtedy prenasledovali vždy, keď som zatvorila tie svoje. O láske, ktorá začala v deň, keď mi začalo byť absolútne jedno, že sa môj otec na mňa vykašľal a je niekde ďaleko. Pretože od toho dňa zrazu dieru, ktorú tam on zanechal nahradilo niečo úplne iné. Nahradil to ten najzvláštnejší a najsilnejší cit človeka. Poviem Vám príbeh, ktorý sa odohráva odo dňa, kedy som začala bojovať sama so sebou.