Neviem, čo sa dnešní školáci učia o tomto dni, ale pravda je asi taká, že komunisti vtedy v povojnovom buržoáznom Československu, pod vedením svojho vodcu Gottwalda, prevzali vládu a politickú moc do svojich rúk. Toto sa im podarilo bez demokratických volieb, len vďaka podpore vtedajšieho Sovietskeho zväzu, pod priamym nátlakom  6 tisícok ozbrojených členov Ľudových milícií a s tichým súhlasom velenia vtedajšej armády a polície.  Odvtedy nám celých dlhých 40 rokov  vysvetľovali, že im zato máme byť vďační, lebo nám umožnili žiť v slobodnom a demokratickom svete, kde už nevládla buržoázia ale robotnícka trieda.

A o tej „slobode a demokracii“ chcem napísať niečo, čo sa do vtedajších učebníc dejepisu nikdy nedostalo. Napríklad ako to bolo s dodržiavaním vtedajšej komunistickej ústavy, ktorá hovorila, že každý má právo vyznávať súkromne aj verejne akúkoľvek náboženskú vieru alebo byť bez vyznania. A to od počiatku jej platnosti, čiže od 9.6.1948. Pre autenticitu môjho tvrdenia citujem z originálu, vtedy platnej ústavy, ktorá je v zbierke zákonov vedená ako zákon č. 150/1948. ... „§ 15  (1) Svoboda svědomí se zaručuje. (2) Světový názor, víra nebo přesvědčení nemůže být nikomu na újmu, nemůže však být důvodem k tomu, aby někdo odpíral plnit občanskou povinnost uloženou mu zákonem. § 16 (1) Každý má právo vyznávat soukromě i veřejně jakoukoli náboženskou víru nebo být bez vyznání. (2) Všechna náboženská vyznání a bezvyznání jsou si před zákonem rovna.  § 17 (1) Každý má volnost provádět úkony spojené s jakýmkoli náboženským vyznáním nebo bezvyznáním. Výkon tohoto práva však nesmí být v neshodě s veřejným pořádkem ani dobrými mravy. Nedovoluje se zneužívat ho k nenáboženským účelům. (2) Nikdo nesmí být přímo ani nepřímo nucen k účasti na takovém úkonu.“...

A tak som nie raz rozmýšľal nad tým, ako mohol komunistický režim prenasledovať obyčajných, radových veriacich za ich vierovyznanie, teda aj mojich rodičov a nás ich detí, keď to bolo v rozpore aj s vtedajšou komunistickou ústavou?  A k akému záveru som prišiel? Hoci kostoly neboli zrušené, tak ako vo vtedajšom Sovietskom zväze,  predsa len ľudia za chodenie do kostola pykali. Napríklad tým, že nemohli byť zamestnaní v štátnych službách, deti veriacich rodičov nemohli ísť študovať na lepšie vysoké školy, bolo im znemožnené cestovať do vtedajšej kapitalistickej cudziny, zakázaný bol dovoz cirkevnej literatúry zo zahraničia.

Zrušené boli kláštory a radové sestry z nich nasilu premiestňovali do výroby. Z kňazských seminárov ostala len jedna teologická fakulta, na ktorú sa fakticky dalo dostať len s útrapami a podob. Povolená cirkevná literatúra vychádzala len sporadicky a bola prísne cenzurovaná, naviac v nej písali aj také traktáty, ktoré by pasovali do vtedajšej komunistickej Pravdy. Napr. v Pútniku svätovojtešskom rok 1961, str.44 som našiel článok, kde sa písalo toto: ...,“ Ľudia týchto dní za všestrannej pomoci strany a vlády budú cifry premieňať na skutky ...  je to dôkaz vysokej politickej vyspelosti  a vysokej pracovnej morálky  nášho pracujúceho ľudu ...“ Tieto skutočnosti iba potvrdzujú  že podstata vtedajšieho režimu, ktorý vládol od roku 1948, až do roku 1989 a tváril sa aký je demokratický a slobodný, stala väčšinou na klamstve, intrigách a zneužívaní vtedajších, vraj demokratických a právnych zásad v prospech  jediného cieľa. Tým cieľom bolo, za žiadnu cenu nepripustiť slobodné myslenie a konanie občanov ČSR. Dovoliť im konať iba to, čo  zaručí hegemóniu komunistov. A to za akúkoľvek cenu, aj za cenu porušovania, či vedomého obchádzania vtedajších zákonov, väznenia, ba až popravovania ľudí. Čiže, ak to chcem stručne charakterizovať, po 25. februári 1948 nastal režim teroru a násilia vládnucich komunistov, ktorý 40 rokov prežíval iba vďaka nekonečnému strachu obyčajných ľudí o svoje životy a životy svojich blízkych a o ich budúcnosť.  A takýto režim sa raz musel zahubiť aj sám. Chvalabohu, stalo sa to v roku 1989 a som šťastný, že sa toho dožili naše detí, ale aj my, ich rodičia. Tento deň, čiže 25.2.1948 by sme si mali stále pripomínať, no nie pre jeho oslavu, ale  preto aby sme sa v budúcnosti niečomu podobnému vždy vyhli. Pekný zvyšok nedele praje J.Kotulič.