Dočítala som knihu Alchymista od Paula Coelha. Včera mi ju doniesla spolubývajúca, vraj jej ju odporučili kamarátky. Vraj jej pomôže pochopiť nejaké veci zo života. Aj ja a aj moja spolubývajúca máme taký neveselo-veselý, pomotaný život, momentálne prechádzame obdobím, ktoré sa dá aj s prižmúrením oboch očí nazvať ťažké. Spolu takmer každý deň hľadáme odpovede na otázky, ktoré nás trápia. Preberáme situácie, ktoré sa nám udiali a mimoriadne ovplyvnili naše dni. Analyzujeme a hľadáme riešenia, viac menej si sťažujeme nato čo nás v poslednej dobe postretlo a že toho nebolo málo. Tak som si teda knižku otvorila a začala čítať, podvedome sa spoliehajúc nato, že keďže kniha bola celosvetovo ocenená, pomôže aj mne. Od samého začiatku ma nebavila. Ja vážne veľmi rada čítam, knihy milujem. Niektoré čítam na jeden nádych, neskutočne ma bavia. Iné ma sklamú hneď od začiatku, ale aby som im dala šancu, tak ich dočítam až dokonca. Ďalšie odložím po prečítaní prvých strán, pretože ma nechytia absolútne. Táto kniha ma fakt nebavila od začiatku, ani v jej polovici sa pocit nezmenil, ale keďže je natoľko ospevovaná, tak som ju prečítala celú, vrátane obálky. Možno som kultúrny ignorant, možno som len hlúpa ale aj keď bol príbeh chlapca zaujímavý, kniha je napísaná naozaj dobre, je v nej celá kopa zrniek múdrosti, nemala som pocit, že by mi niečo kniha dala. Možno som len natoľko zaslepená svojimi problémami, že nie som schopná nájsť v nej to čo chcel autor odovzdať čitateľom. A práve tu, pri uvedomení si vlastného problému nepochopením, mi napadlo, prečo vidím všetko tak čierne a neriešiteľné. Kladieme otázky na ktoré chceme počuť odpovede, no sme natoľko zaslepení vlastnými starosťami, že si ani neuvedomujeme, že tie otázky dostatočne nepremyslíme a sú vlastne položené zle, hneváme sa keď na ne nedostávame uspokojivé odpovede, ale ani nás nenapadne, že je to len a len našou zásluhou. Minimálne polovicu tých starostí si sami vyrobíme, ale keď ich treba riešiť nemáme silu postaviť sa im sami. Chceme pomoc, radu či riešenie, najlepšie od niekoho, kto nám pomôcť nemôže, lebo nevie ako. Chceme aby za nás niekto rozhodol, lebo najľahšie je zhodiť celú zodpovednosť na niekoho iného. Veď ak to zle dopadne, nebude to predsa naša vina. Mám pocit, že som tú knihu prečítala prirýchlo, že som nedovolila všetkým slovám, aby sa usídlili v mojej hlave a zotrvali tam dostatočne dlho nato, aby som ich pochopila. Knihu, ktorá sa má naozaj čítať som vlastne len preletela a asi preto mi nič nedala. A najľahšie bolo vinu zhodiť na knihu samotnú. Nesplnila moje očakávania, nepomohla mi vyriešiť aktuálne problémy, ba dokonca mi zobrala tak vzácny čas. Tak presne takto som to riešila doteraz. Je čas na zmenu. Takže si ju idem prečítať ešte raz. Viem, že nevyrieši všetky moje starosti a problémy, ale možno mi pomôže to všetko aspoň pochopiť, možno mi dá silu klásť tie správne otázky, hľadať tie správne odpovede a riešenia. A možno iba stratím ďalší vzácny čas...