Ľudia sa odjakživa snažili podrobiť si kone. Spraviť z tohto slobodného, silného a ušľachtilého zvieraťa svojich pomocníkov. Nie všetko zmýšľanie však bolo ušľachtilé a z koní sa stali otroci. Nikto presne nepovie, kedy, ale prišla doba, kedy sme odhalili krásu konskej duše a už sme nechceli mať iba pomocníka, ale aj verného priateľa. Začala sa éra prirodzeného jazdenia, zaklínačov koní a horsemanshipu. Stali sa z nás nerozluční priatelia, začali sme si odovzdávať kilá lásky. Bohužiaľ toto funguje iba medzi dvoma odlišnými živočíšnymi druhmi. Človek sa k človeku nedokáže správať s takouto láskou, úctou a pokorou. Preto sme mnohí začali nový rok zháňaním sena, pretože zásoby na zimu zhoreli do tla. Osobný konflikt, alebo nesympatia sa zmenili na túžbu pomstiť sa a tak kone zostávajú odkázané na schopnosť majiteľov zohnať v januári kvalitné seno. Iný zasa celý Silvester a všetky pekné chvíle nestrávili so svojimi miláčikmi, sedeli za internetom a na v inzerátoch sa snažili nájsť svoje ukradnuté sedlá a jazdecké pomôcky. V smutnejších prípadoch tréneri vysvetľovali deťom, že nemôžu ísť na sľúbenú silvestrovskú jazdu, pretože akosi nemajú na čom. Časy divokého západu si pripomíname len z filmov, ale niektorí sa pravdepodobne rozhodli prežiť ich znova. Nie je nič horšie, ako zobudiť sa a zistiť, že výbehy sú prázdne, že v stajni je jeden voľný box a že zámok na bráne sa akosi „rozpadol“. Niektoré kone sa nájdu, iné nie. Niektoré sa šťastne vrátia domov, iné nie. Človek je tvor závistlivý a pomstychtivý. To naše kone nedokážu. Preto dúfam, že tento rok sa dozvieme oveľa menej podobne nepríjemných správ. Ešte sa máme ešte sa máme čo učiť od našich štvornohých miláčikov.