Nejako ma prepadla chuť obzrieť sa trošku späť. Rozmýšľam, čo to spôsobilo, možno trefný komentár od jedného diskutéra „čistá hra jednej vyhasnutej ženskej...“ Keď som ho čítala usmievala som sa. Nepáčilo sa mi slovo vyhasnutá. Napadlo ma, že by som ho vymenila za unavená a potom by to odpovedalo skutočnosti. Na rozlusknutie by tu zostala len definícia „čistej hry“ a to by ešte len potom bola diskusia o morálnom profile bezvýznamnej osôbky menom Vesper.

Niekto iný sa ma raz opýtal, či nechcem písať v tretej osobe, v tom čase som nechápala prečo sa to pýta. Odpovedala som, nie za svojimi slovami si stojím a nehanbím sa za ne, rovnako sa nehanbím ani za opisovanie všetkých týchto mojich pocitov. Vyberám si skôr tie „iné“ pocity, tie o ktorých sa obyčajne nehovorí, tie, z ktorých je dobre sa vypísať, tie, ktorým sa bojíme občas priznať, tie, ktoré mám možno potrebu lepšie poznať. Som človek, ktorý rád reflektuje dianie okolo seba bez toho, že by súdil, moralizoval a niečo riešil, lebo nemám potrebu nič riešiť. Možno môj flegmatizmus alebo „pažizmus“ je to, čo irituje. Netuším.

Viem, že písanie v tretej osobe by mi zabezpečilo asi väčšiu ochranu pred rôznym titulovaním, moralizovaním, súdením a riešením. Tretia osoba možno poskytuje priestor na zamyslenie, predtým než začnem súdiť niekoho iného. Naopak, prvá umožňuje ventilovať si svoje vlastne nedostatky na niekom inom. Nemusia to byť vždy tie isté nedostatky. Stačia nejaké nedostatky. Niečo, čo sa dá využiť na prvoplánované zaškatulkovanie bez toho, aby som mal snahu pochopiť toho v tej prvej osobe.

Zvyknem hovoriť, že vždy si v  texte nájdeme to, čo tam chceme nájsť. Tak je to aj v živote. Ak sa chce niekto ventilovať nájde spôsob, rovnako ako ten, čo hľadá pochopenie svojich vlastných sračiek.

Sú to len moje čisto subjektívne pocity zo všetkých diskusií pod svojimi príspevkami. A som za ne vďačná. Ukazujú na našu povrchnosť a ľudskú malosť, na to, že zdanie veľakrát klame, na to, že je ľahšie odsúdiť ako pochopiť.

Viem, o čom píšem, prešla som si dlhú cestu, kým som veľa vecí pochopila. Paradoxne mi vždy pomáhali aj knihy (Polnoc celý deň, Hanif Kureishi).

Mohla by som teraz napísať srdcervúci príbeh o veľkej láske, rozchode, právnikoch, odchode, zlom načasovaní, preriedení priateľov, finančnej kríze, sexuálnej absencie, rakovine, množstve nápadníkov, ale aj nových priateľov. Ale nejako nemám chuť, nemám chuť vŕtať sa v minulosti. Každý máme tu svoju a „není kouře bez ohýnku.“

A tak je to aj s Vesper, s občas unavenou Vesper, ktorá sa snaží hrať čistú hru s každým a predovšetkým sama so sebou, aby nemusela kapitulovať pred svojim vlastným ja.

Zmeň seba, zmeníš svoje okolie.

A zmene predchádza chaos...

A možno je čas písať menej osobne...

A možno je všetko úplne inak...

Pochopiť.

Len pochopiť.

Zastaviť.

Len zastaviť.

A rekapitulovať.