a naplní to, čo očakávaš či plánuješ.

vďaka... aj keď som na pochybách... odchádzam od niečoho, čo ma baví, robím to rada a hlavne ma to napĺňa...

v stanovovani si novych cielov :)

tak nech sa naplnia Tvoje očakávania...
Veľmi Ti prajem, aby Ťa to,čo príde tešilo :-)
A držím palce...

ja mám iba 21 pracovala som v školstve nie celý rok, viem o čom hovoríš, práca s deťmi je ocenená možno nie po materiálnej stránke, ja som mala asi najväčšiu radosť z detí, ako ma čakali, ako sa tešili ak ma uvideli vo dverách...
žiaľ školstvo je málo ocenené, a asi tam je najkvalitnejšia a najmúdrejšia pracovná sila.
nič neľutuj, tiež som tým prešla, a už pracujem v banke :)
úplne iný sektor, úplne iné.. ale zaujímavé :)
okrem toho predtým som robila asistentku, nikdy nič netreba vzdávať...
treba vedieť č nás baví, a čo nás živí :)
držím ti palce--

vďaka...ciele a priority sú stanovené na najbližšie tri roky... tak už ich len splniť...

ty vieš čo riešim, prečo riešim a ako riešim. Ja len dúfam, že to rozhodnutie je správne...

viem, čo ma baví a viem aj , že ma to neuživí... škoda, že sa to nedá skombinovať k mojej spokojnosti.

doslova. Napísala si to precítene a pritom reálne a s nadhľadom. Verím tomu, že školstvu ešte svitnú lepšie časy, pretože takto to dlho už nevydrží... Neviem čo kým zamáva, či stovky podobných výpovedí ako je tá Tvoja, ale ten kto rozhoduje o platoch v školstve by si mal uvedomiť, že tam by mal byť skôr výber ako nábor... Učiteľa či vychovávateľa nemôže robiť každý či hocikto... pretože nie každý má danosti a predpoklady pre prácu s deťami... Je to veľmi záslužná práca, vyžaduje si veľa síl, energie, tvorivosti i fantázie... atď. Držím Ti palce, aby si zvládla štúdium a potom sa uplatnila podľa svojich predstáv... :-)

verím tomu, že si si to tisíckrát premlela v hlave a vždy ti z toho vyskočila táto možnosť ako najlepšia. Keď to tak cítiš, tak to tak aj urob, určite nebudeš ľutovať... Život ti prinesie ešte toľko krásnych vecí. Len smelo vpred!

vpred idem, ale či smelo to neviem...

v školstve, by mal byť niekto, koho to baví, má vzťah k deťom a nerobí to nasilu. Nejdem sa pýtať, kam sa stratia študenti pedagogických fakúlt... školstvo príliš rýchlo starne...

aspoň som nečakala, že by si v škole skončila, aspoň na mňa si pôsobila tak, že v školstve nejaký ten rok pobudneš,..no škoda takých ľudí, ako si ty, čo odchádzajú zo školstva nielen kvôli platom, ale aj neústretovým a "všemocným" (v zmysle štatutáru) riaditeľom
ja ti držím palce, aby si sa "našla" aj v inom povolaní, a na školu spomínala ako na príjemné pobavenie, ktoré je už za tebou, ale ty sa už budeš realizovať v inom :-)
ozaj už máš aj reálne predstavy, kam sa vydáš, v akej oblasti sa budeš realizovať?

meníš len kvôli strednej a platu? aj to sú dobré dôvody, len ma prekvapilo, že tak náhle...ja na to tento rok ešte nemám odvahu...ach, mám pocit, že som asi príliš pohodlná či čo, keď tu neviem normálne fungovať aspoň tri roky :(( mám 28 hodinový úväzok, vediem školský časopis, žiacku školskú radu, som aj triedna a ešte by som mala mať jeden krúžok (divadlo), okrem toho organizujem návštevy divadla...fakt neviem, či je toho veľa alebo málo oproti iným...máme sa zapájať aj do projektov...ale som z toho zúfalá...a deti mi občas len pridávajú...len sa sťažujem...pravda je, že s nimi zažijem aj veľa príjemného...dnes boli strašne natešené, keď ma videli v plavárni, pripadala som si ako ôsmy div sveta...ale...fakt neviem...možno pôjdem za svojim snom rovnako ako ty...len ešte neviem, čo to je :(

asi pokoj v duši, menší stres, trošku voľného času, nenosiť prácu domov a normálny plat...

viem, že si sa v škole cítila fajn (aspoň myslím) a zvládala to...aj to, že máš predstavu o svojej budúcnosti :)

držím ti palčeky, žena!!! :)) máš môj obdiv...

cez leto sme o škole pokecali dosť. Baví ma to a ľúto mi za školou a deťmi určite bude. Plat je možno jeden dôvod, aj keď nie ten najväčší, ale na druhú stranu aj človek v školstve má nárok na slušný životný štandart. Ty vieš, ako fungujem, nie je to bohviečo,aj to prečo som sa dala na školu. Jednoducho nateraz nevidím v školstve žiadnu perspektívu. Nemáš sa kam posunúť. Nechcem odísť od detí, z časti mi nahrádzajú moje vlastné a preto si nechávam šport. Nechám si trénovanie v klube a na škole. Lebo vykašľať sa na partiu s ktorou som dnes vyhrala... to sa jednoducho nerobí. Inak sľúbila som šéfke, že pokiaľ nezoženie telocvikára telocviky odučím... priznávam, že do júna má času dosť... A voľný čas je niečo čo postrádam, ale dala som sa bojovať a tak bojujem...

si trénovanie necháš :) gratulujem k dnešnej výhre! a k ostatnému...rozumiem ;)

aj ja postrádam voľný čas...a hlavne psychickú pohodu...

brú nôcku ;)

vďaka... pohoda je pojem pre mňa dosť neznámy, ale hľadám...

písala som to rýchlo aj s "deťami"... takže trochu mi unikla podstatná myšlienka... Chcela som práve na Tebe oceniť, že Ťa to bavilo - už aj s ohľadom na predchádzajúce Tvoje príspevky ako si pekne písala o aktivitách... Ale na druhej strane, skutočne občas treba urobiť aj takú zmenu, ktorú možno oceníme až neskôr... Ja som sa odhodlala začiatkom tohto roku k dvom zmenám - k sťahovaniu sa mimo mesta (po 25-roch) a k zmene zamestnania (po 17-tich rokoch) tak si môžeš predstaviť čo všetko som si preskákala... Ale zatiaľ neľutujem! Najmä druhý krok nie!

životné rozhodnutia sú ťažké , lebo nevidíme do budúcnosti ako sa zhodnotí náš krok . ale ber to tak , že každé spoznávanie nového je vždy prínosom . držím Ti palce .

neviem či je toto životné rozhodnutie, ale bolo a je ťažké... snáď to nebudem raz považovať za chybu.

a na akej pozícii robíš v banke? Robil som tam pár rokov, ked nemáš funkciu, nedá sa zarobiť ani ako v tom školstve.

Touto cestou si dovolim povzbudit ta :-) Nikdy sa netreba bat rozhodnuti. Verim tomu, ze ked v najvnutornejsom vnutri citim, ze nieco nie je v poriadku, okej, ze sa objavuju pochybnosti, treba sa rozhodnut a ist dalej. Ved o tom je zivot. O vyzvach. Ja riesim dilemu: odist z fantastickej prace, vyborne platenej a ist na matersku... Ale polozila som si otazku: je kariera vsetko? Ked je clovek sikovny a neboji sa, najde si pracu. Drzim ti palce, i ked takto anonymne - ale urcite ta podporujem. Moja mama dala vypoved v 47 rokoch a teraz ma fantasticku pracu, chodi na angictinu... Pri nej som pochopila, ze sa netreba bat, ale treba zit. Teme raf.

Vďaka. Nepovažujem to za životnú výzvu, skôr za prestupnú stanicu smerom k budúcnosti.Život je o výzvach, len nie vždy treba na všetky reagovať... :-))