Mnohí intelekuáli, psychológovia, sociológovia, umelci si myslia, že reality show majú na ľudí negatívny vplyv, pravda, zriedkavo špecifikujú aký. Názor, že nejaký nový fenomén je škodlivy, s neúprosnou pravidelnosťou vypláva prakticky okamžite s vynorením sa novinky. V 19. storočí s rovnakou vážnosťou ako dnes varovali intelektuáli pred zánikom klasického románu pod tlakom vzniku nového románu, ktorý odvtedy neškodne zapĺňa kníhkupectvá. Mal mať škodlivý vplyv na mládež, pretože namiesto vznešených klasických tém sa čitateľovi predostierajú nízkymi pudmi naplnené lascívnosti. Dnes romány Julesa Verna, Oscara Wildea, E.A.Poa ... atď. predkladáme deťom ako povinnú literatúru.

Dvadsiate storočie je plné podobných hrozieb. Postupne ako sa objavil jazz, potom swing, rock´n roll, Beatles, metall, disco, techno a iné hudobné generácie pop music, vynárali sa hrozby o škodlivosti tejto hudby. Medzitým, ako generácie dorastali, boli predtým odsudzované hudobné štýly amnestované. Kto si chce vypočuť ako selektívne hodnotenie skutočnosti v oblasti pop music funguje, nech si vypočuje na Slovenskom rozhlase relácie "Hudobný kalendár" a "Capuccino", pripravované a moderované Vladom Brožíkom. Podľa jeho selekcie všetko, čo bolo vytvorené v 60-tych a 70-tych rokoch je vrchol umenia a všetko, čo prišlo potom je nízke a škodlivé. Tak ako odsudzuje tých, čo v časoch jeho mladosti napádali ním milované hviezdy pop-music, tak on dnes útočí na súčasné hviezdy.

Argumenty, ktorými sa objavenie nového olamžite odsudzuje sú v prevažnej väčšine hmlisté, a to aj vtedy, keď ich vyslovujú odborníci. Veľmi často sa médiá obracajú na psychológov. Samozrejmem implicitne sa predpokladá, že psychológia je veda, a teda vedci vedia svoje tvrdenia podložiť experimentom a ustáleným teoretickým aparátom. Lenže problém je v tom, že psychológia, ako veda, prežíva hlbokú krízu. Jej teoretické modely boli spochybnené a rôzne experimenty, o ktoré sa tieto modely opierali, sa ukázali ako metodicky spochybnitľné. Dnes sa psychológia dá chápať skôr ako metafyzická disciplína, než ako vedecká, a to najmä ak na ňu uplatníme popperovské kritérium vedeckosti.

Preto ak chcem vyjadriť postoj k téme, kľúčovou sa stáva

výber metodického východiska.

O klasickú psychológiu sa oprieť nedá hlavne z toho dôvodu, že nevie vysvetliť vznik a vývoj ľudskej psychiky. Opiera sa o antropocentrický princíp. Ľudská psychika je tu niečo jedinečné, niečo, čo nemá v prírode obdobu. V podstate sa klasická psychológia opiera o kresťanskú teológiu a jej zvláštnu racionalistickú formu descartovského dualizmu duše a tela. Psyché človeka je tu vytvárané výchovou na (podľa psychologického smeru) viac-menej nezúčastnenom zvieracom tele, ktoré nanajvýš podáva nejaké zmyslové podnety. Duša je tu ako niečo uväznené v zvieracom tele. Psychické prejavy sú v podstate slobodné a môžu riadiť od zvierat zdedené telo. Pôvod týchto prejavov nie je v tele, ale v prostredí, odovzdáva sa výchovou. Hovorí sa o tzv. behaviorálnej, alebo sociálnej psychológii.

Už v čase jej panovania sa objavovali vážne trhliny nielen v teórii, ale hlavne v praxi sociálnej koncepcie. Človek sa akosi vzpieral ovplyvňovaniu prostredím. Lečebné metódy mali nízke percento úspechu. Ľudia s psychickými problémami od svojich lekárov neodchádzali a neodchádzajú skoro nikdy vyliečení, iba stabilizovaní. Kriminalita tak isto neklesá. V podstate smrteľnú ranu sociálnej psychológii priniesol objav psychofarmák. Ak nejaká chemická látka je schopná výrazne ovplyvniť osobnosť človeka, je sotva obhájiteľná predstava duše v tele. Je to tak isto, ako celé telo, výsledok vzájomného pôsobenia zdedených vlastností v selekčnom tlaku prostredia. Duša je neoddeliteľnou súčasťou tela, vlastne podľa posledných výskumou ani nie je v tele lokalizovateľná iba na mozog.

Ak teda chcem hodnotiť vplyv reality show na ľudí, neurobím dobre, ak budem vychádzať z klasickej predstavy, podľa ktorej je ľudská psychika výslednicou pôsobenia prostredia na jedinca. Nemôžem vychádzať z predstavy, že určité predkladané schémy, napríklad z obrazovky, automaticky vyvolávajú u ľudí určité správanie. Nemôžem predpokladať, že ak budem na každého človeka celý život pôsobiť určitým spôsobom, tak dosiahnem predvídateľný výsledok. Vedci už predložili dostatok dôkazov, že tomu tak nie je.

Ukazuje sa, že tak ako všetko v ľudskom organizme, aj ľudské správanie je výslednicou dlhého vývinu života na Zemi, že mnohé vzorce správania máme spoločné s inými cicavcami, najmä s primátmi. Vlastne sa dá povedať, že rozdiel medzi naším druhom Homo sapiens a inými druhmi je viac kvantitatívny, ako kvalitatívny. Ukazuje sa, že správanie sa každého jedinca je výslednicou zložitého vzájomného pôsobenia genetických vlôh jedinca a adaptácie týchto vlôh na prostredie, do ktorého sa narodí. Ukazuje sa, že človek sa narodí s určitou zásobou vrodených schém, ktoré sa v procese adaptácie (výchova) napĺňa konkrétnym obsahom.

Tento jav je spoločný pre všetky spoločenské cicavce. Schopnosť prispôsobiť sa konkrétnym podmienkam vo svorke a v konrétnom prostredí je veľmi výhodná vlastnosť, preto sa nerodíme s pevne danými reakciami hlavne na sociálne prostredie vo svorke. V procese dospievania (neoténie) si osvojujeme konkrétne kultúrne schémy tej, ktorej svorky.

Aby to bolo možné, musí mať organizmus nejaký nástroj, ktorý je pripravený konkrétne schémy adaptovať. A ten nástroj musí byť s malými odchýlkami u všetkých ľudí rovnaký, pretože musí byť vytvorený pomocou genómu človeka. Toto nie je iba vedecká predstava. Neraz počuť povzdych filozofov, umelcov, že vedecký pokrok je značný, ale človek sa stále správa ako jaskynný lovec. Naozaj, prečo by tomu malo byť inak, ak základný nástroj adaptibility na prostredie je daný genómom, a ten sa za mizerných 60 - 100 tisíc rokov nášho druhu mohol zmeniť iba veľmi málo. Na porovnanie: cicavce sú na Zemi minimálne 60 miliónov rokov, antropoidné opice minimálne 6 miliónov rokov.

Ak teda chcem hodnotiť ako prostredie (napríklad reality show) môže zmeniť správanie jedinca, musím si nájsť nejaké iné metodické východisko. Z rôznych koncepcií som si vybral koncept

percepčného rámca.

Tento koncept pochádza, myslím, od filozofa a vedca na poli umelej inteligencie a iných kognitívnych vied Daniela Dennetta. Používajú sa aj iné, napríklad kognitívny rámec. Mne však viac vyhovuje percepčný rámec, pretože sa neobmedzuje iba na abstraktné vzťahovanie sa ku skutočnosti, nie je teda antropocentrický.

Koncepcia percepčného rámca predpokladá, že akýkoľvek objekt sa nejakým spôsobom vzťahuje k svojmu prostrediu a vlastne k celému bytiu. Percepcia je vnímanie. Od fyzikálnej častice po metakultúrne celky, akými je napríklad ľudstvo, všetko nejakým spôsobom "vníma" celok bytia. Koncepcia percepčného rámca predpokladá, že čím je perceptujúci objekt vnútorne komplexnejší, tým komplexnejšia je aj samotná percepcia, samotné vnímanie bytia. Popis vnímania prostredia elektrónom sa dá ešte pomerne ľahko popísať sústavou diferenciálnych rovníc. Popis vnímania prostredia psom, alebo človekom už vydá na slušnú knižnicu a vlastne to stále ešte nedokážeme. Koncepcia percepčného rámca nevyčleňuje vnímajúci objekt z vnímaného prostredia, ale práve naopak, vnímajúci objekt je výslednicou prostredia. Model, prostredia, ktorý si vnímajúci objekt vytvára, je teda tak isto výslednicou celku bytia.

Percepčný rámec je akýsi priestor zložitosti bytia, ktorý dokáže vnímajúci objekt obsiahnuť. Tento priestor je možné vymedziť jednak kvalitatívne, teda na akých reláciách prostredia sa vnímajúci objekt podieľa, ale aj kvantitatívne, teda do akej miery objekt tieto relácie zvnútorňuje. Toto je veľmi výhodné pre kognitívny vedecký výskum. Dajú sa totiž koncipovať experimenty, v ktorých sa skúma schopnosť jedinca v nejakej vybranej kvalite (napríklad v schopnosti akceptovať abstraktné umenie, alebo spoločenskú inakosť) a táto kvalita sa kvantifikuje do nejakej merateľnej stupnice.

Výskumov, založených na takejto myšlienkovej koncepcii, bolo už viacero. Nielenže potvrdzujú to, že každý jedinec je schopný akceptovať prostredie v určitom rámci, že štatisticky väčšina jedincov (70%) spádá do približne rovnakých percepčných rámcov, čo sa dá dobre popísať pomocou Gauss-Laplaceovej normálnej distribúcie pravdepodobnosti, ale hlavne to, že ľudia sú schopní prekročiť svoje percepčné rámce v priemere od 5% - 10%. Inými slovami: jedinca môžno zmeniť výchovou v priemere od 5% - 10%. Tomuto číslu zodpovedajú aj výskumy vplyvov prostredia na správanie sa oddelene žijúcich jednovaječných dvojčiat.

Zdá sa, že každý jedinec sa rodí s určitými sociálnymi preddispozíciami, ktoré mu pripravil jeho genotyp. Niačo ako základná kostra domu, ktorej interiér sa prispôsobí v období neoténie konkrétnym podmienkam v spoločnosti. Každý má tú základnú kostru v niečom odlišnú, pretože každý má v niečom odlišný genotyp. To vysvetľuje napríklad skutočnosť, že ľudia so sociálne patologickým správaním sa rodia do sociálne rôznych prostredí. Ich sociopatia nadobúda konkrétne formy práve pod vplyvom prostredia, ale základné smerovanie jedinca ku sociálne patologickému správaniu je vrodené.

Vedci odhadujú, že na výslednom správaní má genetická výbava podiel 60%-80%. Je teda zrejmé, že percepčný rámec každého jedinca je tiež kvantitatívne (ale aj kvalitatívne) predurčený vrodeným rozsahom 60%-80%. To značí jednak, že nech robíme čokoľvek, neurobíme z každého jedinca génia, zároveň to ale má obrovský stabilizačný význam pre ľudstvo ako celok. 60%-80% jedincov je približne rovnakých a teda ľudstvo ako celok má stabilný charakter. Ľudia, ktorí vybočujú z bežného percepčného rámca sú v menšine. Ak by tomu bolo naopak, tak by sotva bolo možné udržiavať vo vzájomnom kooperatívnom súlade výnimočné potreby. Ako príklad si uveďme spoločnosť, v ktorej by bol každý asociálny. Práve takéto formy percepcie boli tlakom prirodzeného výberu vylučované z možných usporiadaní cicavčích sociét.

Ak teda budeme vychádzať z takto stanoveného definičného rámca, ľahko pochopíme

prečo je reality show taká populárna,

ale napríklad intelektuálsky ladenú reláciu STV Pod lampou pozerá oveľa menej divákov. Bude to zrejme preto, že reality show spoľahlivo zapadá do väčšinového percepčného rámca. Ak si pozrieme sledovanosť VyVolených a Big Brother, ktoré si delia divákov v hlavnom vysielacom čase, vidíme, že dosahuje skoro 60 %, čo opäť korešponduje s uvednými výskumami. Ak použime pojem percepčného rámca, tak môžeme povedať, že reality show sotva vybočuje z percepčného rámca priemerného diváka. Možno preto povedať, že relácia, ktorá pôsobí v rámci percepčného rámca priemerného človeka nemôže mať naň nejaký významný modifikačný charakter. Skrátka nemá naň ani negatívny, ale ani pozitívny účinok, nech už za pozitívum, alebo negatívum považujeme čokoľvek.

Napokon televízne stanice, ktoré závisia od výšky sledovanosti ani nemôžu vyberať programy, ktoré vybočujú z priemerného percepčného rámca, práve naopak, ich úspech je založený na tom, ako dokážu tento rámec odhadnúť, a vyplniť ho atraktívnym obsahom. Nemôžu vlastne robiť nič iné, ako vzbudiť zdanie, že prinášajú niečo šokujúco nové, pričom prinesú iba tie isté staré schémy. A celý showbusines už stáročia nerobí nič iné. Nie je preto bez zaujímavosti pozrieť sa,

čo sa skrýva za zdanlivo šokujúcou novotou reality show.

Ľudia mali odpradávna radi príbehy. Vlastne najstaršie správy, aké sa nám zachovali v podobe mýtov sú príbehy. Epos o Gilgameshovi, Illias a Odysea, Biblia, dokonca nákrsy na stenách neolitických jaskýň sú príbehy. Príbeh je konzervovaná skúsenosť, ktorú možno odovzdať ďalšej a ďalšej generácii. Schopnosť odovzdať skúsenosť v konzervovanej forme je obrovská evolučná prednosť, a domnievam sa, že bola hybnou silou vývoja jazyka, zároveň to bola výhoda, ktorá umožnila ľuďom úspešné rozšírenie po celej planéte.

To že máme vrodené dispozície pre jazyk už bolo viac ráz dokázané. Je zrejmé, že schopnosť odovzdávať prostredníctvom jazyka konzervované príbehy je základným konštruktorom percepčného rámca človeka. Kedže vznik jazyka je spojený s úplne iným kultúrnym prostredím, ako je dnes, dá sa predpokladať, že bude existovať akýsi základný príbeh, prapríbeh, kvôli ktorému jazyk vôbec vznikol. Ak tomu tak je, iste ho nájdeme aj v najobľúbenejších komunikačných schémach.

Čitateľ sa musí vedieť stotožniť s príbehom, preto ak existuje priemerný čitateľ s priemerným percepčným rámcom, aj priemerný príbeh musí byť stále ten istý. A skutočne, ak porovnáme obsah mýtov a legiend s dnešnými kasovými akčnými thrillermi, alebo sci-fi filmami, či romantickými drámami - vidíme stále tie isté schémy, tie isté príbehy, len v dobových kostýmoch.

Príbeh, ktorý zapadá do priemerného percepčného rámca, musí byť jednoduchý, prijímateľ musí byť schopný obsah a formu príbehu pochopiť v rámci svojej bežnej skúsenosti, musí byť schopný sa s hrdinami príbehu stotožniť. Príbeh musí vedieť plniť prastarú potrebu: odovzdať skúsenosť riešenia nejakej situácie. Náš predchodca lovec mamutov porozprával pri ohni príbeh o tom, ako sa mu podarilo oklamať tigra šablozubého. Súčasný divák si s rád pozrie film o tom, ako šikovnou lúpežou príde k veľkému majetku a nič sa mu nestane.

Sú v niečom reality show iné? Snáď len v tom, že príbeh nie je vykonštruovaný, ale deje sa v priamom prenose. A o čom je ten príbeh? O úspechu, závisti, nenávisti, hrdinoch, šikovnosti, sexe, láske, koristi (prepáčte - peniazoch)... Skrátka o tom istom, ako sú mýty, legendy, väčšina literatúry, divadla, baletu, výtvarného umenia. Nová je iba forma, no a tá je špecificky televízna. V podstate je to televízii najvlastnejšia forma, určite bližšia ako film, ktorý je skôr vizualizovanou literatúrou, alebo divadlom.

Skúsme si predstaviť iný príbeh v reality show. Napríklad v priamom prenose každý deň pohľad na výrobnú linku automobilky. Som si istý, že výrobná činnosť je niečo, čo absolútne postráda prvky prapríbehu. Sledovanosť by bola určite skoro nulová.

Záver

V tejto práci som sa pokúsil dokázať, že obavy z fenoménu reality show sú neopodstatnené, že tento jav vo svojom jadre neprináša nič nové, ba práve naopak, úzkostlivo presne vypĺňa staré percepčné rámce, a teda nemôže byť nijako škodlivy pre jeho divákov.