Nech fúka vietor...nech len fúka tak silno ako sa dá...a ten prach čo sadá na mňa po všetky tie roky odveje preč...

...možno stratím reč...a možno aj celé meno...možno zostane len niečo, čo ani sama nepoznám...možno...

Potom, keď odveje všetky tie usadeniny z môjho ja...a očistí moje oči od zrniek piesku z presýpacích hodín...uvidím Teba...tam len tak stáť...

Tak nech len fúka...koľko len vládze...ten silný vietor, čo odveje sadze...
Nech len veje...sto krát silnejšie ako predtým...keď cítila som vôňu Teba...nech vyženie aj mraky z neba...nech len fúka z plných pľúc, hoc pľúca nemá...a vtedy keď ostanem nemá...bude to preto, že inak nevládzem...že sa snažím lapiť dych...

Fúkaj prosím dnes silnejšie ako obvykle...nech všetky tie strasťami zarastené cesty odfúkne tvoja moc...

...a potom ...nastane noc a posledný deň...

Vleziem si pod perinu svojich snov a budem počítať hviezdy...

jeden, dva, tri...