Ja som tu už raz napísal, že som nikdy žiadne veľké víťazstvo Slovákov nevidel. Mne to z nejakých dôvodov nie je dopriate. Som odkázaný na to, aby som videl len samé športové tragédie. Teda naše. Už od detstva ma to prenasleduje a nezlepšuje sa to ani časom.

Dodnes som si myslel, že je to zakliate len cez televízor. Že ak chcem aby Slováci niekedy niečo vyhrali tak nesmiem pozerať televízor. Ale dnes som prišiel na to, že nesmiem počúvať ani rádio.

Išiel som do práce autom a naladil som si rozhlas. Akurát sa hlásili z tretej tretiny a komentátorov skoro roztrhalo, lebo sme hrali presilovku piatich na troch. Aj som uvažoval, že prepnem ale myslel som si, že rádio nie je zakliate. Ale keď tá presilovka skončila mal som už pochybnosti. Tí hráči asi nejak vytušili, že ich počúvam a tak ten gól nie a nie dať. Prehrávali sme a a ja som vedel, že to tak nejak ostane. Ale dnes neboli v meste žiadne veľké zápchy.

O pár minút som už parkoval pred prácou a vypol som rádio. Prešiel som parkovisko a vošiel do výťahu. Keď som vošiel do kancelárie akurát tam šalel dav. Naši vyrovnali kým som bol medzi druhým a tretím poschodím. Tušil som prečo. A vedel som, že to naši majú márne. Ja som už v práci pred televízorom a to sa nedalo. Trochu som jedným okom pozeral.

Prešla tretina a aj predĺženie a naši nič. Začalo sa predĺženie a ja som si v tej chvíli spomenul, že som asi nevypol svetlá na aute. Otočil som sa chrbtom k televízoru a vykukol z okna von. Kolegovia zvrieskli a my sme dali gól. Nevidel som ho. Ako inak. Ale videl som toho Rusa ako okamžite vyrovnal. Ako inak. Ja keď pozerám tak sa vyhrať nedá.

Ja som sa v tých nervoch kolegom priznal. Hovorím im: „nejašte sa, aj tak je to márne, ja keď to pozerám, tak nevyhráme“ a tak v skratke som im vyrozprával tragédiu svojho života. Nedali sme ani jeden gól. Dal som si dole okuliare a pozeral som len tak poloslepo a nič. „Máte to márne“ povedal som kolegom, „to sa im nemôže podariť, ani včera s tými Čechmi sme nemali šancu, však som to pozeral“.
Mojim kolegom to vtedy došlo: „Okamžite padaj za dvere“.

Aby bolo jasné, ja som v našej kancelárii šéf. Ale išlo o národnú hrdosť a také tie veci. „Dobre, ja im dám šancu“ povedal som kolegom a otvoril som dvere. Zavrel som ich za sebou a v tej chvíli sa z kancelárie ozvalo: „Goóóóóól“. Nebol som si istý či je už koniec a tak som tie dvere len poodchýlil: „už je koniec? Môžem sa vrátiť?“.

Bolo vyhraté. Ako vždy, zase som nevidel veľké slovenské víťazstvo. Ale doprajem vám ho. V našej kancelárii mi všetci ďakovali. A ja som sľúbil, že podľa možností sa už počas tejto olympiády na hokej ani nepozriem. Stačil mi zápas s Českom. Aj keď teda jeden nikdy nevie. Možno je to len náhoda. Možno sa to raz zlomí a ja tiež uvidím slovenský gól.