Už som asi ako kameň alebo čo. Nič už neprežívam, necítim, len ma stále pichľavo bolia spomienky. Dnes som si písala s jeho bratom. Ani nechápem, ako som to nakoniec urobila. Nebolo ani tak najhoršie to čakanie či mi odpíše a sklamanie, keď som si myslela, že neodpíše, ako to, že mi odpísal ako kamarát za starých čias. Možno ako keby sa nič nebolo zmenilo, aj keď som cítila z jeho strany taký možno nezaujatý postoj k tomu čo sa deje medzi mnou a jeho bratom a vlastne hlavne som si uvedomila to, že to nevie. Kameň zo srdca mi spadol a prišla náhla úľava, ktorú som znášala toľké týždne. Teraz aspoň viem, že sa majú dobre a že sa im darí. Vraj mám skočiť k nim na kávu. Hm, dlho som rozmýšľala čo mu na to odpísať a asi som napísala zase to najhoršie, že aj by som prišla, len neviem čo by na to povedal jeho brat. Na toto mi už neodpísal a ku podivu, nemám žiadne emócie voči tomuto. Možno že zo mna spadlo kusisko ťarchy, ale vôbec nad tým nepremýšľam, ani sa neteším, že so mnou komunikuje, nič. Som asi vadná alebo ten rozchod ma natoľko zlomil, že si to vlastne ani neuvedomujem. Stretla som už aj ich tetu, ktorá sa na mňa usmiala a ja som bola tam kde predtým, so slzami v očiach. No a potom som bola u nich v kostole a triasla som sa, že čo ak niekoho z nich uvidím. Asi to rozhodlo za mňa, že už nevládzem a nemôžem trpnúť a stále sa báť a preto som mu napísala. A neľutujem to, prečo by som mala, nie je to nič hrozné. A možno keď mu to jeho brat povie, že som mu napísala, tak sa spustí obrovská lavína, že sa mu pchám do života. Nie, to by som už neurobila. Nemôžem sa mu vopchať do života, keď ma tam tak strašne nechce. Pred pár dňami bol Valentín a hoci je to len jeden deň, tento sviatok sa ťahá aj pár dní. Nikdy som tento sviatok nijak neprežívala, ale vždy sme v tento deň boli spolu. A teraz ma všetci ľutovali a mali pocit, že plačem a napchávam sa sladkosťami a tak mi písali a rozveselovali ma. To nepotrebujem. Áno, povedala som si, čo by som dala za to byť s ním ešte aspoň jeden deň a cítiť tú lásku, keď sme si večer ľahli do postele a mohli sme mať zlé dni alebo hádky, večer sme boli radi, že sa máme. Prečo je zákon schválnosti, že ja som sa rozhodla s ním ostať a pozerať už aj do budúcna a on sa v tom istom momente rozhodol všetko ukončiť a vymazať si ma zo života? Najhoršie je, že vždy keď ma chytí panika a zrútim sa, tak prvého vo svojej hlave prosím o pomoc jeho brata. Chcela by som mu všetko povedať a vyplakať sa mu, a on by mi dal zase jednu zo svojich rád, pretože si prešiel peklom a na jeho tvári je stále úsmev. Bolo by možné, aby mi pomohol? Bolo by to také ako vtedy? Keď som mu zavolala s plačom, že jeho brat sa so mnou rozišiel a on pri mne stál, a trápil sa, lebo som smutná a pritom mal sám peklo v hlave? Bolo to pred dvoma rokmi a možno sa tá situácia dá zrovnávať s terajšou, všeličo sa zmenilo. Tak už mi pošli do cesty niečo dobré, pretože nevládzem zbytočne žiť.