Poznáte ten pocit, keď sedíte, pozeráte do knihy či papiera popísaného vlastným perom a cítite, že hoci ten jeden riadok čítate už po šiesty raz, stále netušíte, o čom bol? Držím sa zásady, že v takomto prípade je najlepšie všetko nechať tak, vybrať sa niekam von, len tak, niekam medzi ľudí, presmerovať myšlienky. Naposledy som uplatnila túto metódu spolu s mojou kamarátkou Zuzkou. Po niekoľkých márnych pokusoch naštartovať mozgové závity a zamerať ich na ekonomiku sme sa na seba pozreli a zhodne skonštatovali: ,,Musíme ísť von." A tak sme absolvovali nevyhnutnú rekonštrukciu našich tvári a vybrali sa do večerných ulíc.

     Po niekoľkých minútach blúdenia po Trnave sme natrafili na malú, futbalom žijúcu krčmičku. Nenápadne sme vkročili dnu a sadli si do zadného boxu. Po chvíli sme si stanovili finančný strop večera a užívali si až do momentu, kým sme ho nedosiahli. Keď sme dospeli k tomuto bodu, začali sme z tašky vyberať peňaženku. Zastavil nás ale čašník, ktorý k nám prišiel s veľavýznamným úsmevom a na stôl položil ďalšie dva poháre červeného vína. ,,My sme si už ale nič neobjednali." povedala som. Čašník sa ešte väčšmi usmial a odpovedal: ,,To vám posiela ten pán pri bare." Hneď ako to vyslovil, dotyčný pán už nesedel pri bare, ale stál pri našom stole a kládol nám všetky tie, na úvod konverzácie vhodné, otázky.

    Našťastie nebol veľký rečník, ale ako sám podotkol- o to väčší bol majster v stolnom futbale. A keďže nás o tom chcel silou- mocou presvedčiť, nasledujúcu hodinu sme strávili vo vedľajšej miestnosti s kopou plastových futbalistov na tyčiach. Ako sa ale ukázalo, futbalový talent nášho majstra v skutočnosti vôbec nebol taký obrovský. A v tom bol asi zásadný problém večera. Po štvrtej prehre sa náš nový známy vzdialil. ,,Asi zjedol niečo pokazené. Na tom WC je už celú večnosť!" smiali sme sa.     

    Po chvíli sa k nám ale začala blížiť mužská postava. ,,Á, konečne." povedala som. Vzápätí som ale rozoznala prichádzajúceho muža a potichu zakvílila: ,,To nie je on. To je čašník!" Podišiel k nám a na sklenený vrch futbalového stola položil účet so sumou, značne prekračujúcou náš pôvodne stanovený strop. ,,Ten sviniar nás pozval, nezaplatil a odišiel?!" zúrivo som sa pýtala čašníka. Ten s pobaveným úsmevom prikývol a jemne prstami poklepal po svojej veľkej, čiernej peňaženke. Rýchlo sme zaplatili celú sumu a červené od hnevu vybehli von. Po paľbe (pre detské uši nevhodných) slov sme si sadli na najbližšiu lavičku a naraz vyslovili otázku: ,,Kam sa podeli všetci gentlemani?"