Vlastne sa na mňa oboril slovami: "Prečo si mi zobral môjho koníka!?" Mal som dojem, že ma chce zbiť, no matka mu v tom zabránila. Pomyslel som si, tí dnešní rodičia tak rozmaznávajú deti, že im môžu hádam aj po hlave skákať. Adrenalín vo mne začal mať grády, a žlč mi vstúpila priam do tváre. "Autizmus", pošepla mi matka, malého huncúta. Chlapec za to nemohol, a rodičia už vôbec nie. Opäť ďaľší dôvod na to, aby som nesúdil predčasne a najprv vypočul a až potom chápal. Nielenže som začal inak hľadieť na kričiaceho chlapca, a súcitiť s rodičmi, ale aj môj hnev sa rozplynul ako ranná hmla. Začal som sa hanbiť sám za seba. Veď kto by tu viac teraz potreboval výprask ako ja sám?!