Prisiel som na miesto, v ktorom som stravil 4 roky.
Nasiel som tam ludi, ktorych som roky nevidel.
Nasiel som tam cloveka, ktoreho som nevidel nikdy predtym.
A ten clovek si tam nasiel mna.

Hodiny sli rychlostou rokov, a kazda minuta mi odhalovala dalsi kusok jej duse.
Nebezpecne rychlo sme si k sebe nasli cestu.
A ako vsetko, co sa ruti nebezpecnou rychlostou, aj toto sa skoncilo v jednom jedinom okamihu.

Cas zastal.
Ruka pisuca kapitolu zivota s nazvom "Piatok" klesla bezvladne k zemi.

Posledny pohlad, ktory si pamatam, bol na jej chrbat.
Chrbat, otoceny k mojmu celu.
A jej ruka v ruke niekoho, kto si to snad zasluzi. Kto si ju snad zasluzi. A koho si snad zasluzi ona.

Pravdepodobne ju viac neuvidim.
Vola sa Tereza.
A uvedomujem si, ze o nej vlastne vobec nic neviem...