Starý známy výraz „paradoxná intencia“ opäť zavítal do mojej mysle. Počutý a videný mnoho krát, no napriek tomu mi jeho poznanie pripomína skôr oliznutie psom ako preniknutie podstaty. Vraciam sa k svojmu učiteľovi a v opísaní pochopeného píšem práve oliznuté toto: paradoxnou intenciou je odmietnuť vedenie priateľa, aby mu tak bolo dovolené skutočne viesť. Paradoxnou intenciou je nahnevať sa na priateľa a v hneve mu darovať postoj, ktorý sa nezvykne dávať ľuďom na ulici. Paradoxnou intenciou sú myšlienky na útek od priateľa, v ktorých sa s ním denno denne spájam. Paradoxnou intenciou je pohľad na priateľa, ktorý už roky stojí predo dverami nepochopený, to vďaka nemu priateľstvo nekončí statickým poznaním, lež ponáraním sa do dynamiky tohto dobrodružstva sa necháva očariť novými prekvapeniami. Paradoxnou intenciou je dovoliť v nahote priateľovi zraniť a potom ešte raz padnúť v ťažkom boji pred nepriateľom. Paradoxnou intenciou je stratiť priateľstvo a objaviť tak povolanie. Paradoxnou intenciou je i sama paradoxná intencia, ktorej vôbec nerozumiem...