Sedeli sme pri polievkach. Žena a ja. Žena mala šošovicovú a ja cesnakovú. „Fajná“ povedala žena a dodala: „trošku mohla byť teplejšia“. „Fajná“ povedal som ja dodal som: „Akurát. Ochutnaj“. Prisunul som cesnačku k žene a tá ochutnala: „Akurát, moja by mohla byť teplejšia, ochutnaj“. „Fajn, mne to nevadí, ale trošku teplejšia mohla byť, moja je akurát, však ochutnaj ešte“. Tak sme si uždibovali ako to robíme vždy. Ja som mal v konečnom dôsledku šošovicovo-cesnakovú v akurátnej teplote. Žena mala takú istú a furt mrmlala, že trošku teplejšia mohla byť. Ale nemusela. V Tatrách nám chutí vždy.

Máme aj obľúbenejšie miesta ako Zamkovského chatu, ale máme radi aj tú. To je chata s príbehom, ktorý by v Amerike už dávno nafilmovali a možno raz nafilmujú aj u nás. Kým si ešte človek spomenie na to ako to bolo. Príbeh o tom, ako si niekto vynesie chatu na pleciach na také pekné miesto a potom ho pošlú z Tatier preč, lebo je to kapitalista. Podľa mňa by taký príbeh natočili už aj inde, ako len v Amerike. Akurát tam by musel príbeh skočiť happyendom a neviem, či ten naozajstný príbeh mal happyend.

V takom americkom filme by sa mal Zamkovský dočkať toho, aby on sám na tej chate ešte aspoň raz uvaril cesnakovú polievku. Alebo tú šošovicovú. U nás sa toho dočkať nemusel. Ani vo filme a ani naozaj. U nás sa to skončilo tak nefilmovo obyčajne. Tak po slovensky. Človek by si na to až dal jedno poldeci. Alebo dve. Tak po slovensky. A pri záverečných titulkoch by sme už mali všetci pod čapicou. Slabšie nátury by už mali aj v čapici. Myslím polievku. Ale o filme už stačilo.

Tak máme aj obľúbenejšie miesta ale na Zamkovského sa zastavíme vždy, keď ideme okolo. Na polievku alebo na buchty. Na buchty však špeciálne chodíme na Brnčalku. Aj teraz v piatok sme mali buchtový výlet. Na Zamkovského sme sa zastavili v sobotu. Na polievku ako už viete. A zrazu nám chatárka položila na stôl poldeci: „Pre vás demänovka“ a farebný pohárik stál pri šošovicovej polievke: „A pre vás horec“ a biely pohárik stál pri cesnačke. Aj farebne to ladilo.

Pozreli sme sa so ženou na seba. Nie že by sme boli práve nesympatická dvojica, lebo moja žena je sympatická dosť, ale až tak často poldecáky nedostávame. A potom sme si všimli, že poldecák dostala aj pani vedľa ku kapustovej polievke a pán oproti k buchtám na pare a mladý pár pod oknom len tak k čaju a vôbec každý. „Niečo sa oslavuje?“ opýtal som sa polohlasom a pani chatárka mi plným hlasom odpovedala: „Čo by sa oslavovalo, happy hour nemáte len tam dole, máme šťastnú hodinku“ a dodala: „Dopiť, aj vonku majú šťastnú hodinku“. Dojedli sme šošovicovú a cesnakovú a presunuli sme sa na terasu.

Slniečko svietilo a pani chatárka rozdávala biele a farebné poldecáky a všetci boli spokojní. A všetci sa samozrejme polohlasom pýtali o čo ide. „Šťastná hodinka, zaviedla som šťastnú hodinku v tejto kríze“ povedala chatárka a utekala s táckou k ďalším stolom. „To sme naozaj šťastní“ povedal niekto pri niektorom stole. „A čo myslíte. Však aj my sme šťastní, že ste tu šťastní“ povedala chatárka a my so ženou sme sa šťastným krokom vydali dole kopcom.