Neustále som sedela zavretá medzi štyrmi stenami a vtĺkala do hlavy obrovské množstvo učiva. Niežeby ma to bavilo. Chcela som splniť mojej mamke sen. Často som mala pocit, že sa mi na môj osobný disk nevojde už ani máčny máčik. Čuduj sa svete, stále nasávam nové vedomosti. Pripadám si ako hubka na riad. Zisťujem, že moje možnosti sú takmer neobmedzené. Len či takej istej mienky budú aj moji skúšajúci? Už zajtra obhajujem svoju bakalársku prácu. Deň štátnic je teda za dverami. Neúprosne na mňa striehne. Ale nech. Chcem to mať čo najskôr za sebou. Zvládla som všeličo, zvládnem aj toto. Expresne som prebehla očami všetky otázky a ostáva mi len tajne dúfať, že si vyberiem tú pravú. Dnes presne na obed som s učením prestala. V hlave mám zmätok, tak si počkám nech sa mi to tam pekne uloží.

Je ráno. Vstávam akosi skoro. Skrytá nervozita lomcuje mojim telom. Núti ma ustavične k nejakej činnosti. Pripravujem ľahké raňajky, zalievam čiernu kávu. Nemá ma kto povzbudiť, nuž sa takto aktivizujem ja sama. Elegantný nohavicový kostým, prehodený cez kreslo, čaká na moju maličkosť. Zisťujem, že čas akosi rýchlejšie ubieha ako obyčajný deň. Posledné úpravy môjho zovňajšku a ide sa. Tramtadá slávnostne kráčam dolu po schodoch. Zreteľne pociťujem jemné chvenie v kolenách, ale tvárim sa pritom veľmi statočne. O chvíľu stojím na zastávke trolejbusu a odovzdane čakám. Pohľadom na hodinky zisťujem, že mám dostatočnú časovú rezervu, a tak moje podráždené nervstvo sa upokojuje. Pravý adrenalín nastane vo chvíli, kedy prichádza môj spoj. S vypätím posledných síl sa natlačím na posledný schodík. Dvere sa na tretí raz podarí zatvoriť. Ďalšiu zastávku šofér našťastie ignoruje. Konečne som pred školou. Hlúčiky, podobných nešťastníkov ako som ja, nervózne postávajú a živo debatujú. Samozrejme v ruke držia neodmysliteľné cigaretky, naivne si mysliac, že ich pred skúškou zachránia.

Snažím sa tváriť suverénne. Prehliadam komisiu a vyberám si otázku. Obálku už držím v ruke, ale s jej otvorením chvíľu otáľam. Prísne oči prísediacich ma predsa len donútia otázku prečítať. Vyberám si takú, ktorú ovládam tak spolovice. S miernym nádychom spustím vodopád slov. Profesori spokojne načúvajú a sem tam súhlasne prikyvujú. Moje vedomosti však začínajú rednúť. Našťastie pre mňa predseda komisie ma v strede vety zastavuje. Som šťastná ako blcha. Mám to za sebou. O niekoľko dní už budem majiteľkou dôstojného titulu „bakalár“. Celé to zožralo množstvo nervov, ale nakoniec to stálo zato.