Zaspávala som. V hlave sa mi odohrávali všetky situácie dnešného dňa. Písomka v škole, hádka s mamou, rozchod s frajerom, rozbité hodinky, nechuť žiť a diera v srdci. Otvorila som oči. Zadívala som sa do tmy a hľadala. Čo som hľadala? To vlastne neviem. Asi odpoveď na otázku, že čo ďalej? Alebo skrátka sa mi len nechcelo spať. Chcela som spať. Bola som veľmi vyčerpaná a mala som toho všetkého plné zuby. V duchu som si opakovala, že samovražda by nebola správnym riešením mojej situácie. Takže čo ďalej? Vrazila som do skrine. Nechápem, ako sa to mohlo stať. Rozbila som si lakeť. Toľko krvi som ešte nikdy nevidela ani vo filme! Umyla som si ranu. Vydezinfikovala. Priložila studenú fľašku Ginu. Čupela som a neudržala som rovnováhu. Spadla som. Rozrazila som si čelo. Mama sa ma opýtala: "Ty si pila?" Nechápavo na mňa hľadela. A ja som sa len smiala. Pritom som si spievala známe piesne od britsko-írskej chlapčenskej skupiny The Wanted. Samovražda? Pocit bolesti? Musím sa smiať. Ešteže som taký optimista.