Ešte dlho nechápavo hľadela na práve zabuchnuté dvere.. Síce slzy v očiach jej rozmazávali obraz,ale bolesti v duši nijako neuľavovali.

Dúfala,že naposledy. Chcela tomu veriť. Chcela veriť,že už ju nikdy nikto nezrazí k zemi tak,ako on pred chvíľkou. Už nechcela. Lenže.. Rozhodnúť sama o tom nemohla. Ona utekať nevie. A nechce. Tu sa narodila, tu ostane. Nech sa deje,čo chce.. Aj za krutú cenu v podobe bolesti,ktorú práve pociťovala.

Ešte jej v ušiach zneli kruté slová,čo jej vmietol do tváre. Vlastne.. Nebolo to nič nové. Len čosi,čo celý čas popieral. Odrazu nemal problém to priznať.

Nechápala prečo.

Veď aj tak už to bolo jedno..

Pozviechala sa zo zeme, kde ju dostala tá bolesť a pomaly sa pobrala pozrieť na ich spoločné dielo. Poodchýlila dvere a očami pohládzala to,čo spolu vytvorili.

Boli nádherné. Až nechápala, ako mohli také čosi nádherné vytvoriť spolu.

Potom jej to došlo..

Predsa stačí, keď sa stretne naivita s emocionálnym hráčom..

Potom nič neostane tak,ako bolo..

Akurát Naivita dostane na frak a stráca na sile..

A nahradí ju Cynizmus..

A či je to dobré?.. Čas ukáže..