Fénix otvoril okno na svoje izbe. Na rolete uvidel však visieť malého tmavého pavúka. V prvej chvíli ho napadalo pavúka vysťahovať. Vlastne zabiť. No potom otvoril aj druhé krídlo okno a zapálil si na druhej strane, tak aby pavúk mohol ostať kde je. Fajčil, dym stúpal a Fénix pozoroval ako sa malá čierna bodka začala pohybovať v pavučine, ktorú práve v tme tvoril. Plietol. Závan vetra vlnil pavučinu ale on sa nezastavoval. Bol skrytý pred kvapkami dažďa, pretože jemne pršalo. Keď ľudia väčšinou zbadajú pavúka ako sa hompáľa na ich okne, či už hocikde v ich blízkosti, okamžite ho čaká istá smrť. Napriek tomu, že sa vraví o pavúkoch, ktorý prinášajú šťastie. Každý život stojí za záchranu. Len ten kto nemá srdce, dokáže priať smrť druhému. Vtedy sa stáva netvorom. Hoc je to len pavúk, možno otravný a nepríjemný na výzor. Tká celý svoj život pavučinu ale predsa stojí za záchranu. „Si v podstate geniálny,“ pomyslel si Fénix fajčiac cigaretu a pozorujúc pavúka. Nikto ich nenaučil ako prežiť. Hneď po narodení sa dajú rozviať vetrom. Boli odkázaný sami na seba. Človek sa naučí pliesť sveter. Pavúk to ma akoby v génoch. Alebo je to inštinkt? Fénix ako upír vedel toho veľmi veľa. Ale ako rozmýšľal nad tým pavúkom zistil, že nie všetko. Jeho spomienky siahali až k Mojžišovi či k Ježišovi a ešte ďalej. No o Bohu a o tom pavúkovi nevedel nič viac ako obyčajný smrteľník. Nevedel ako je možne, že dokáže taký malý pavúk vytvoriť niečo také úžasné. Pavúk je vlastne akoby druh upíra. Chytí hmyz do pasce, ktorý akoby zakonzervuje a potom z neho vysaje krv. Drží ho pri živote. Naberá energiu. Rovnako aj Fénix. Boha nikto nevidel. Tento pavúk musel byť napriek tomu živý dôkaz. Kto iný by dokázal vytvoriť malé stvorenie, ktoré je zároveň veľké svojou geniálnosťou. Fénix zadusil cigaretu. Mimovoľne pozrel na predlaktie svojej ruky. Na malú jazvu po uhryznutí. Vlastne nevedel čo je horšie. Byť upír alebo aj vlkolak. Rozdiel v tom moc nevidel. Odkedy mal prívesok už sa nepremenil na vlka. Krv musel aj tak dopĺňať ďalej. Ostal v okne počúvajúc dážď. Dopadal na strechu a na príjazdovú cestu. Z diaľky počul ako chodia autá po mokrej ceste. Strhol sa. Strašne ho zabolela ruka. Až tak, že zavrel oči a pevne stisol čeľusť. „Prečo?“ spýtal sa Grif rozrušene. „Vieš dobre, ak zistí niekto, že on prežil tak...“ hlas sa žene zlomil. „Myslel som prečo si ho nechala žiť,“ Grif sa na ženu zahľadel pevným pohľadom. Mala krásne dlhé a tmavé vlasy. Leskli sa jej ako i tmavé oči. Neprirodzene tmavé. Obaja stáli v lese. Bolo tam temno no zároveň zvláštne šero. „Mama?“ Grifovi bolo cítiť napätie v hlase. „Bolo to len dieťa,“ povedala po dlhšom tichu, „mohla som sa zmýliť.“ „Zmýlila si sa, ale v inom zmysle,“ zamrmlal Grif. „Viem,“ povedala po tichu. „Pýtam sa prečo?“ pozrel na ňu Grif. „Bol len dieťa,“ začal pomaly, „pripomenul mi teba.“ „Ako to myslíš,“ nechápal Grif. „Ešte ho neťažilo to veľké bremeno,“ sklonila hlavu. „Stále ťa nechápem,“ zamračene povedal. „Dúfam, že jedného dňa pochopíš,“ usmiala sa na neho. Grif sa na ňu mrzuto pozrel. Ona sa však stále usmievala. „Proroctvo, čo som vyslovila,“ nadýchla sa, „nemusí byť aj tak skutočne. Všetko závisí len od nás. Od našich činov.“ „Máš pravdu,“ prikývol, „spravím čokoľvek, aby nebolo realitou.“ „Som na teba hrdá,“ podišla k nemu a krátko o objala. „Niečo vymyslím,“ zamyslel sa Grif. Grif sa stratil v tieni stromu a transformoval sa. Ako biely vlk sa rozbehol po lese. Míňal les. Ocitol sa popri hlavnej ceste. Mieril k svojmu cieľu. K malému domu na bočnej ceste. V tme sa blížil k domu. Svietila len jedna lampa nad vchodom. Práve sa otvorili dvere a dvaja mladý muži vykročili dolu po schodoch k zaparkovanému autu. Čierny mercedes bolo len málo vidieť. Až keď nastúpil jeden muž za volant sa auto akoby rozsvietilo. Vo chvíli, keď sa dvere spolujazdca zatvárali, vlk zaútočil. V sekunde boli obaja mŕtvy. Jeden z nich stačil tesne predtým vykríknuť. Ale jeho posledný zvuk bol márny. Nebolo úniku pred tým divým zvieraťom. Ozývalo sa trhanie mäsa nasiaknutého krvou. Vlk brutálne pojedal svoje obete. Lov bol úspešný. „Nie!“ skríkol Fénix o mnoho kilometrov ďalej. Prudko otvoril oči. Ležal na zemi pri otvorenom okne. Matne si uvedomoval, čo práve videl. Akoby sa mu to len snívalo. Oči ho boleli. Mal také ťažké viečka, že sa musel veľmi brániť, aby ich znova nezavrel. S námahou sa pokúsil vstať, lenže s veľkou bolesťou na celom tele sa znova zložil na zem. Dvere sa prudko otvorili a Josh k nemu pribehol. „Čo ty je?“ spýtal sa so strachom v hlase. „Neviem,“ Fénix pomaly pokrútil hlavou, lebo aj to bolelo. Josh podopierajúc brata mu pomohol vstať. Spolu prešli k stoličke, aby si mohol sadnúť. „Som slabý,“ zachripel Fénix. „Vydrž,“ Josh vybehol von z izby. Fénix matne počul ako kričí na rodičov. Nepočul však hore žiadnu odozvu. Napriek tomu sa Josh dorútil do izby s transfúznym vakom na krv. „Pi, no tak,“ podával mu ho už otvorený. Náhle ho premohla tá chuť. Chuť taká silná, že ju nevedel ovládať. Poznal ju. Hlbokými dúškami pil červenú tekutinu. Na jazyku zacítil cudziu sladkastú krv. Chuť krvi. Oči ho pálili. I keď sa nič nezmenilo, vedel, že sčervenali. Celé telo sa mu zmietalo vo vysokých teplotách, ale po ohni nebolo ani stopy. Zopár kvapiek cudzej krvi a bol zasa normálny. „Som v pohode,“ zaklamal Fénix, keď zbadal Joshov ustráchaný pohľad. „Brácho,“ zašepkal Josh. „Vážne som,“ uisťoval ho Fénix dopíjajúc posledné kvapky krvi. „V dome nikto nie je,“ povedal Josh. „Čože?“ spýtal sa nechápavo. Obaja prešli celý dom. Dokonca viackrát ale nikoho nenašli. Naja a Nestor boli preč. Nevedeli kam išli a ani kedy sa vrátia. Nič. Josh našiel na stole v obývačke len malý útržok papiera s Nestorovým písmom: „Smrť je len začiatok, ale až tej druhej kapitoly...“ P.S: druhé dvere v pivnici...Nestor V pivnici boli naozaj ešte ďalšie dvere. Viedli hlboko do priestorov pod domom. Vyzeralo to ako jaskyňa, kde dokonca kvapkala aj voda zo stropu. No napriek tomu tam nejakým spôsobom zaviedli energiu do veľkých chladiacich boxov. Cez priesvitné sklo žiarili ako diamanty, transfúzne vaky plné tmavočervenej krvi. „No páni,“ zvolal Josh, „prečo nám o tom nepovedali skôr?“ „Neviem,“ pokrčil plecami Fénix, „ možno si mysleli, že to nie je potrebné ale teraz zrejme je.“ „Vrátia sa však?“ Josh pozrel na neho. Fénix krátko prikývol. I keď úprimne mu vravelo srdce, že nie. Nevedel nájsť iné vysvetlenie prečo im nechali len ten malý odkaz. Jedine, aby vedeli prežiť bez nich. Napriek tomu nasledujúci deň išiel do školy. Josh sa rozhodol ostať doma pre prípad, že by sa vrátili. Zaparkoval svoj Mustang na školskom parkovisku a vystúpil. Zdvihol hlavu. Uvidel ako sa blíži biele BMW. Cez sklá bolo vidieť Myu ako debatuje so ženou za volantom. Asi to bola jej mama, aj keď sa mu akosi nič na nich nesedelo. Nemala blond vlasy ako Mya. Oči sotva dokazovali nejakú podobnosť. Príliš sa odlišovali od dcériných. Mya mu nikdy nepovedala o adopcií, ale teraz si myslel, že je to tak. „Ahoj,“ celá sa rozžiarila ako náhle ho zbadala. „Servus,“ sucho odzdravil, „to bola tvoja mama?“ „Jasne,“ prikývla Mya, „ prečo?“ „Len tak,“ pokrčil plecami, „moc sa nepodobáte.“ Mya mu na to už nič nepovedala a on sa rozhodol nevŕtať sa v tom, preto len mlčky prišli do triedy. „No tak podie na to,“ splesla rukami mladá čiernovlasá profesorka mikrobiológie v okuliaroch s rohovitým rámom. Mala krátke vlasy, ktoré mala ako tak upravené , ale najväčšmi na nej pútali zuby pripomínajúce zajaca. „Dnes si naočkujete na krvný agar tieto výtery a následne zhotovíte lúhový preparát. Zapnite plyn, aby ste si mohli vypáliť kľučky,“ povedala pokyny. Fénix s na úlohu nadšene vrhol. Však nebol jediný horlivý, keď videl Oliver ako mu to ide, chcel ho predbehnúť a zhotoviť preparát skôr. „Do kelu,“ ozval sa Oliver, k čomu sa pridal zvuk rozbíjajúceho sa podložného sklíčka, „Prepáčte pani profesorka.“ „Ste vy ale šikovný, tak to upracte,“ zasipela nahnevane. Oliver s mrzutým výrazom na tvári začal zbierať malé kúsky skla po zemi. „Dokelu,“ Oliver potichu zanadával. Fénix sa ani nemusel pozerať, čo sa mu stalo. Cítil krv. Zároveň pocítil ale i náhli príval šialenstva skočiť po Oliverovi. V tom zazvonilo na prestávku a Fénix si rýchlo bral veci do tašky. Jeho pohľad napriek tomu upútala Mya. Nehľadela však na neho, ale na Olivera, ktorý si teraz nešikovne ošetroval prst leukoplastom. Pohľad vyjadrovala neskutočnú túžbu a však jej oči sa začali napĺňať červeným odtieňom. V tej chvíli vedel, čo má spraviť. Pevne chytil Myu za zápästie a ťahal preč z triedy. Ako náhle prišli na opustené chodbu, pretože všetci šli na veľkú prestávku von, Myine oči boli znova bez červenej farby. „Čo to malo znamenať?“ spýtal sa ako náhle ju pustil. „Čo akože,“ snažila sa tváriť nechápavo. „Dobre vieš,“ odsekol. „Vážne ťa nechápem,“ pokrútila hlavou. „Viem, že sa nemýlim,“ povedal, „ si ako ja.“ „Ako to myslíš?“ prižmúrila oči. „Iná,“ dokončil, „si upír však?“ Pozerala na neho akoby sa zbláznil. S otvorenými ústami počúvala, kým jej všetko rozprával. Vlastne len zo života upíra. Zavreli sa do prázdnej triedy, aby ich nikto nemohol vypočuť. „Tak teraz ty,“ skončil. „Dobre,“ súhlasila trochu zamyslená, ale už usmiata. Takže moje práve meno bolo Mya Westenrová. Narodila som sa v Anglicku presnejšie v Carfaxe. Moja mama ma nechala pred dverami sirotinca. Tiež nikto nevedel prečo. Všetci sa mi snažili nahovorili, že mala málo peňazí alebo ma jednoducho nechcela, žila som tam do mojich 19 rokov potom som z domova odišla. Vďaka dobrým znalostiam z domova, pretože ma jedna vychovávateľka mala rada a pomáhala mi s učením, dostala som prácu neďaleko ako učiteľka v škole. Myslela som si že začínam žít naozaj dobrý život . Prenajala som si podkrovnú izbu u milého staršieho páru. Na svoje 20 narodeniny nikdy nezabudnem, vracala som sa neskoro večer domov po večernom vyučovaní. Vošla som dovnútra mojej izby. Okno bolo pootvorené tak som ho šla zabuchnúť, aby mi tam nenalietali komáre. Skôr ako som to stihla spraviť ma niekto silno zovrel, tak že som sa nemala šancu pohnúť a ani len vykríknuť...Nedokázala som si to vysvetliť. Deň som ležala uprostred izby v strašných bolestiach. Na druhý deň som vstala a dotrmácala sa zrkadlu. Zmeny boli vidieť. Až neskôr mi došlo čo sa so mnou stalo. Nechcela som tomu sama veriť, kým som nepocítila strašnú túžbu po krvi. Hneď ten večer som zabila dvoch ľudí, u ktorých som bývala. Ale moc som to nevnímala, prišlo mi to prirodzene. Dokonca som to vtedy aj zakamuflovala. Keď som sa na ďalší deň ráno zobudila a po ceste do školy som si všimla, že je vydaný zatykač na vraha, ktorý brutálne zavraždil osoby, ktoré však nie je možne identifikovať. Napriek tomu som sa bála, že to v škole nezvládnem. Utekala som domov a zobrala všetky našporene peniaze. Odišla som prvou loďou do Kanady. Po čase som našla Erin. Je staršia a zabránila mi zabíjať ľudí. Tak som sa na úrade zapísala podľa nej ako Mya Robinová. Tak som začala nový život aj keď v podobe upíra. Mya Robinová 19.6.2oo9